Jedna z vecí, prečo som Ťa začala hľadať - možno tá najsilnejšia - bola obrovská bolesť, v ktorej som cítila, že nemám žiadny vzťah k sebe. Že mi stále niečo podstatné chýba k tomu, aby som sa so sebou zmierila, spoznala sa, prijala sa. Chcela som zúfalo nájsť seba. A našla som Teba. A cez Teba seba...
Bola to dlhá cesta. Hľadala som všade. Dnešné duchovné sféry ponúkajú mnoho ciest a techník, ako sa začať ľúbiť a prijímať. Snažila som sa ako blázon, študovala som, makala, meditovala, vyhlasovala pozitívne vetičky, čistila energie, čakry, minulosť, podvedomie, prosila liečiteľov, senzibilov...
A nič. Cítila som sa stále mizernejšie. Bola som celkom zúfalá. Postupne som začala žiť v panike, že jednoducho nie som schopná vzťahu k samej sebe. A ďalej som volala do vetra. Volala a volala, o tú lásku a naplnenie. Pozerala som sa celé roky do prázdneho temného vesmíru. Volala som sa nemenné entity. Chcela som od nich, aby kvapli nejakú tú medovinu, zázračný nápoj lásky, ktorý ma ovlaží a ja sa budem cítiť v sekunde úplne inak, zmenená, seba-milovaná.
Samozrejme, že sa ta nedialo. Pretože sa tu môžeme klamať, napodobňovať, nadchýňať sa fejkovýmu adidaskami, umelými kvetmi, mačacím zlatom, syntetickými vôňami v supermarkete. Ale nič, nič z toho a nikto nikdy nemôže vedieť jednu vec - napodobniť skutočnú Božiu lásku! Nič iné nás tak nenaplní, nezasýti, nepostaví na nohy, na pevnú skalu. Zavolaj Jeho skutočné meno. On sa ozve. Odpovie. Lebo taký je. Dá ti načrieť zo svojho bohatstva. Dá ti seba...
Keď som sa odhodlala zavolať na Tvoje meno, bola som už v hroznom stave. Domotaná zo všetkých tých „múdrych duchovien“, prázdna, vyšťavená. Krachli mi všetky oblasti môjho života. Vzťahy, radosť, financie, práca, zdravie... Okolo mojej duše bolo obkrútené temno. Nevládala som nič - tešiť sa, spať, vstávať, snívať... Vstávala som so stále väčšími depresiami. Jediné, čo som v tých dňoch vládala, bolo vybrať sa každý deň na príjemnú pešiu prechádzku do neďalekého Horského parku. Ťahal ma tam akýsi posvätný pokoj, akýsi tichý hlas sem smeroval moje nohy.
Chodila som na tie zvláštnym svetlom zaplavené miesta takmer každý deň. Sýtilo ma to ako živá voda. Raz som tu náhodou natrafila na skupinku modliacich sa ľudí. Stála som obďaleč nich. S tmavými okuliarmi , hlavou zvesenou, vo svojej únave a bezradnosti z rozbitého života. Bola som vo svojom smútku zrazu akosi zvláštne rada, že ma prišla vyrušiť táto skupinka „čudných ľudí“. Nepočula som, čo hovoria. Iba som vnímala, ako „Niekomu“ odovzdávajú svoju vieru, bolesti, slabosti, svoju nádej, svoje srdcia.
Prekvapená sama zo seba som sa v tej chvíli náhle a prudko rozplakala. Plakala som bezbranne ako malé dieťa, slzy mi tiekli popod tmavé okuliare po lícach. Ten plač bol oslobodzujúcim plačom malého dieťaťa, ktoré po období desu, bolesti a zlého zrazu nájde rodičovskú náruč a v úľave sa konečne rozplače. Lebo už môže...Akoby sa po sto rokoch teraz a tu začal roztápať môj celoživotný strach, zatvrdnutosť, pocity viny, všetky bremená, beznádej, chlad, osamotenie. Akoby po všetkom tom trápení a hľadaní v prázdne začínala prichádzať odniekiaľ zhora odpoveď: „Ale veď ja som tu! Celý čas na teba čakám! Chcem ťa! Stojím o teba. Prijímam ťa. Ja som pripravený. Celý ten čas... A ty???...“
Zrazu sa predo mnou črtalo niečo celkom nové, celé, úplné. Čo konečne dávalo zmysel. Úplne všetkému. Všetko združovalo, dávalo dokopy, prepájalo jedno s druhým. Boh. Jeho existencia. Jeho láska. Jeho vzťah ku mne. Jeho čin stvorenia. Mňa a celého sveta. Dávalo odpovede, osvetľovalo veci, začalo uzdravovať rany.
Nebol to nejaký zázračne filmový ´úder´ do hlavy. Žiadny náhly blesk, nič, čo by ma fyzicky zrazilo na kolená, prinútilo v extáze kričať, odpadávať... Bol to skôr akoby začiatok roztápania môjho stvrdnutého srdca. Ten prvý dotyk, ťuk. Akoby sa okolo mňa začal vznášať nejaký vánok. Ten vánok bol od svojej podstaty dobrý. Láskavý. Chcel ma osviežovať. Ovlažiť. Nasýtiť. Ochrániť. Akoby mi Niekto začal dávať piť. Akoby mi Niekto dával jesť. Dal mi po rokoch úzkostí konečne sa nadýchnuť. Spočinúť pokojne v objatí toho dobrotivého vánku, povystierať si ubolené telo, porozhliadať sa vôkol po krajine, postaviť nohu na pevnú pôdu. A vykročiť. Na skale. Na stabilnej, skutočnej, vernej a bezpečnej skale. Bolo to, akoby sa zrazu premisa – vždy si bola, si, a budeš na svete úplne sama samučičká – rozpadla na ničotný prach, a namiesto nej okolo mňa svietil obrovský žlto-oranžový nápis: Nikdy si nebola a nebudeš sama! Máš mňa!!! Si moja...
Viem, že to niekomu bude znieť neuveriteľne, ale tam – v tom momente sa skončili moje depresie, ktoré ma mučili celé roky. O pár dní po tomto veľkolepom stretnutí s Bohom som ráno otvorila oči a uvedomila som si: „Ale veď ja už necítim tú tiaž! Ja už sa nebojím! Už nemám srdce a nohy ťažké ako z olova! Mne už sa dokonca chce vstať! Chce sa mi žiť!...“
Tak to je, keď človek stretne lásku najväčšiu vo vesmíre. Tú, ktorá sa na nič nehrá. Ani nemôže, lebo ona sama je láska. Láska Boha, ktorý sa rozhodol z toho najlepšieho dôvodu stvoriť ťa, priviesť na tento svet a potom ťa ním prevádzať. Láska, ktorej keď otvoríš srdce, depresie už nemajú šancu. Pretože vieš, ku komu patríš. Vieš, že tu nie si žiadnou „blbou“ náhodou. Že niekto má spočítané vlasy na tvojej hlave a má s tebou ten najkrajší plán. A nikdy ťa neopustí. Keď sa mu odovzdáš. Po rokoch márneho hľadania seba. Nájdeš sa. V tom, ktorý jediný pozná tvoje skutočné meno a nádheru tvojho srdca...
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies