Čo nám hovorí Boh o našej skutočnej identite?...

Až raz v odraze vody uvidel, KÝM SKUTOČNE JE. Uvidel pravdu. O sebe... Keď sa najbližšie zjavil pri stáde iný lev, náš najdúch tentoraz už splašene neutekal, ale začal stádo chrániť a sokovi sa postavil zoči-voči...

Toto je nádherná a výstižná metafora na životy mnohých z nás. Tak často nevieme, kým naozaj sme v Bohu - našom stovriteľovi. Máme v tom obrovské medzery. Namiesto neho počúvame svet, druhých, diabla, tradované stereotypy, klamstvá, deformácie, konštrukty, ktoré majú tak ďaleko od pravdy... 

Učíme sa žiť v lži.  A celý život v strachu utekáme pred útočníkmi, krčíme sa v tme, minulosti, nosíme bremená a jarmá, ktoré nie sú naše. Podvoľujeme sa niečomu, čo nám podhodil klamár. Nevieme narovnať chrbát, zdvihnúť bradu, pozerať priamo pred seba, na našu budúcnosť. Pozrieť sa jasne do toho odrazu vo vo vode, ktorému sa zoči-voči postavil aj mladý lev.

Nevidíme. Nechávame sa okrádať o svoje. Ideme cestami, ktoré neboli vytýčené pre nás, snažíme sa vopchať niekam, kde je príliš tesno pre naše ja. Nepozeráme sa k tomu, kto jediný sto percent pozná našu identitu. Lebo ju vytvoril.  A tak je svet plný levov, čo sa stali ovečkami, hadov, ktorí chcú lietať a orlov, ktorí sa ukryli do myšacej dierky. Míňame naše životné zámery, zahadzujeme, zakopávame pod zem talent, dary, sny. Už ani nepoznáme svoje pocity, hlas, túžby, smer.

To, že sme takto vymenili svoj život leva za život ovečky, spôsobujú a sprevádzajú tzv. zranenie našej podstaty, nášho jadra – v psych. odvetví nazývané aj „core wounds“, ktoré dokázali zaútočiť na našu identitu natoľko, že sme ju jednoducho vymenili za inú. Takéto „core wounds“ najčastejšie vznikli niekde v detstve  a cestou životom sa dokázali upevniť a rozvinúť do tisícok negatívnych situácií, rozhodnutí, okolností.  Ich najčastejšie príklady a prejavy: „nie som dosť“, „som chybný“, „som bezcenný“, „som bezmocný“, „som nemilovaný“, „som neschopný“, „nemožno mi odpustiť“, „nestojím za nič“, „kto by ma chcel“, „môj život je bezvýznamný“, „som omyl“, „som sklamanie“...

Kvôli takýmto „core wound“ sme schopní všetko vo svojom živote spochybniť, nikde nenachádzame stabilitu, v našom živote neexistuje konsistentnosť. Nevieme sa uplatniť vo vzťahoch, kariére, nevieme využiť naše dary, talenty. Nevieme sa o seba adekvátne postarať, nie sme na tom dobre duševne ani fyzicky. Ľudia, ktorí žijú pod vplyvom takýchto zranení často trpia depresiami, sociofóbiou, úzkosťami, závislosťami. A vždy takýto človek potrebuje komplexné uzdravenie svojej duše, ducha, emócií, tela, vzťahov, návykov, prostredia.

Cesta k upevneniu a znovunájdeniu vlastnej identity bude u každého iná, no existujú princípy, ktoré na tejto ceste platia pre každého: Učiť sa stanoviť si zdravé hranice s druhými, cvičiť sa v hovorení „nie“, cvičiť sa v tom - hovoriť o sebe pekne a úctivo, pestovať nejaký šport, pohyb v prírode, pestovať svoje hobby, učiť sa novým veciam, vstupovať do nových výziev a zážitkov, neporovnávať sa s druhými, ale radšej lepšie spoznávať seba, mať čas osamote na svoje myšlienky, zápisky, naučiť sa opatrovať, dopriať si drobné radosti.

Liek na rany našej podstaty a identity ponúka aj samotné Božie slovo, ktoré hovorí, že:

-som Božie dieťa (Ján 1,12)
-som v pokoji s Bohom (Rim 5,1)
-mám prístup k Božej múdrosti (Jak 5,1)
-Boh mi pomáha (Hebr 4,16)
-Boh ma neodsudzuje (Rim 8,1)
-odveky ma miluje (Jer 31,3)
-Boh o mne vie úplne všetko (Ž 139,1)
-stvoril ma na svoj obraz (Gen 1,27)
-vyvolil si ma (Ef 1,11)
-ponúka mi viac než ktokoľvek na svete (Mt 7,11)
-Boh jasá a raduje sa zo mňa (Sof 3,17)
-nič ma nemôže oddeliť od jeho lásky (Rim 8,38)...

Pozrime sa tým smerom, odkiaľ prichádza skutočná pravda o nás, aby sme mohli žiť to, pre čo sme boli stvorení...