Raz si mi v našom tichom rozhovore povedal, aby som si zavolala k sebe svoje detské ja. A spýtala sa jej. Nech mi ukáže. Čo milovala. Do čoho sa dokázala pohrúžiť. Čo jej rozsvecovalo oči. Pri čom strácala pojem o čase.
Čo bol jej svet. Z čoho jej poletovali motýle v bruchu. Čo ju robilo šťastnou. Pri čom cítila seba, svoje svaly, srdce... Moje malé nadšené ja mi hneď začalo ukazovať kopec vecí. Boli tam knižky. Veľké, malé, s nádhernými obrázkami a ešte krajšími príbehmi a tajomstvami. Ako som si nosila domov tie obrovské poklady z neďalekej knižnice– po piatich, po desiatich, koľko mi pani knihovníčka dovolila. Ako som hltala povesti, pátračov, Dobšinského, romány, rozprávky so zvieratkami, detektívky...
Boli tam aj farebné ceruzky, maľovanky, ale aj puzzle, kocky na skladanie, ako ma bavilo, že mi pod rukami vznikajú stavby, maľby, výjavy. Bolo tam veľa obrazov z vonku, ako sme lietali po sídlisku a hrali šípky, opac-opac, vybíjanú, bunkre, sochy, guľôčky... Bola tam platňa Keby som bola princezná Arabela, ale aj Belmondo a Bud Spencer a Terence Hill, s ktorými som sa smiala, až ma brucho bolelo.
Boli tam aj nádherne vymaľované žolíkové karty u babičky, z ktorých sme si vymysleli úžasne nezmyselnú hru: Zatiaľ čo babka piekla vedľa v kuchyni tie najnádhernejšie torty pre celú dedinu, my sme sa tvárili, že tie karty sú ingrediencie a miešali a varili sme tiež. Bolo tam aj zbieranie gaštanov, malín, húb, jabĺk a leto na jazere, plné najúžasnejších chutí. A tá malá mi to všetko ukazovala a ja som len ticho plakala a slzila...
Keď som sa pýtala, prečo plačem, Boh mi dal jemne pocítiť, aké úžasné, cenné a drahé je mi to všetko, čo mi moje malé ja ukazuje. Z čoho sa dokázalo tešiť, milovať to, pohrúžiť sa do toho, odovzdať sa tomu... Áno, všetko! Aj ten Belmondo, ktorý mi pripomenul, že som vlastne taký smieško, ktorý sa vždy rád smial a nesiem si vo svojom vnútri od Boha veľkú a nespútanú veselosť. A ďalšie filmové príbehy a ich hrdinovia, na ktorých som nesmierne obdivovala tú ich odvahu, odhodlanie a oheň, s ktorým išli do vecí, keď pre niečo zahoreli. A teraz som pocítila, že veď niečo také si vložil aj do mňa, Bože.
Áno, aj tá smiešna hra s kartami, ktorá mi pripomenula, že si ma stvoril s kusiskom fantázie, voľne si poletujúcej, ktorá vie vytvárať krásne, spontánne veci. Aj tie hry za domom, vybíjané a schovávačky až do večera, ktoré mi odkázali, že som rada prekonávala svoje limity, nevšímala som si svoje ubolené svaly a žalúdok škvrčiaci od hladu, lebo som bola vo víre radosti, boja, akcie... A všetky tie platne a knižky, cez ktoré sa ma druhí dotýkali svojím hlasom a príbehmi a ja som mala v sebe veľkú bázeň z toho, že možno aj do mňa raz vložíš príbehy, cez ktoré sa budeš chcieť dotýkať druhých – spevom, písaním – a ja budem najšťastnejšia na svete...
...To odhodlanie sa časom, životom, pádmi a sklamaniami niekde postrácalo, polámalo. Tá veselosť a smiech sa stlmili. Priškrtili ich straty ilúzií, bolesti a jazvy rokov. Tá fantázia sa scvrkla, zavrela som ju do komôrky bez svetla a vzduchu, zavalila množstvom povinností, obmedzení, beznádejí. Guráž bojovať cez bolesť, cez svoje limity, cez nemožné sa postrácala, premenila na únavu, ubitosť, sebaľútosť. A viera v to, že raz budeš cezo mňa rozprávať tie najkrajšie príbehy sa premenila na hanbu, pochybnosti, pocity nehodnosti, nedôvery, stagnáciu.
Každý máme svoj životný príbeh, každý vieme, alebo aspoň tušíme, prečo sa to stalo. Kam sa stratili naše odvahy, fantázie, ohne, vášne, bojovnosť, radosť, hlučný smiech. Za čo sme ich „vyhendlovali“, kam sme ich zamkli a čo ich môže odomknúť. Možno bolo obdobie, keď sme už neverili, že sa raz môže toto všetko vrátiť. Radosť. Oheň. Smiech. Zmysel. Cieľ. Sila. Odhodlanie. Ale ver mi, že sú stále tam. A možno prišiel čas, keď si to dieťa máš zavolať k sebe a nechať ho, nech rozpráva. Ako dokázalo milovať, horieť, nebáť sa, snívať, veriť...
Ježiš nám doslova hovorí, že „ak sa neobrátime, a nebudeme ako deti, nevojdeme do Božieho kráľovstva.“ Spisovateľ C. S. Lewis si to vysvetľuje aj tak, že „Kristus chce, aby sme mali srdce dieťaťa a hlavu dospelého.“ Čo tým obaja myslia? Aby sme boli bezhraniční vo viere, tvorení, očakávaní, jednoduchí, a zároveň láskaví a učenliví. Pokorní aj zvedaví, so schopnosťou nadchnúť sa a zahorieť.
Deti si nemyslia, že majú všetky odpovede, aj preto sa vedia odovzdať hre, procesu, v ktorom neustále hľadajú, chcú ísť ďalej. Poznajú svoju nedokonalosť, no tá im nebráni konať. Intuitívne vedia oceniť svoju jedinečnosť, neporovnávajú sa, žijú a tvoria tak, že pri tom zo seba dávajú to najlepšie.
Keby sme si (aspoň občas) dokázali zachovať ten „zázračný“ stav z detstva, keď sme sa autenticky vrhali do vecí, slobodne tvorili, nekontrolovali čas, vnímali číru radosť, nenechali sa zastrašiť ani znechutiť miliónom „ale“ a pochybností v hlave, prinieslo by nám to plnší život, objavenie našich detských túžob, po ktorých srdce dlho pišťalo a tieto konkrétne benefity:
Prečo je pre nás zdravé a prospešné vedieť byť ako dieťa?:
1. Objavíme svoje detský smiech. Deti sa smejú spontánne, slobodne, z brucha. Takýto smiech znižuje krvný tlak, riziko mŕtvice a infarktu, je skvelým kardio tréningom. Pomáha zlepšiť imunitný systém, uvoľňuje endorfíny, je prirodzeným bojovníkom proti bolestiam, prináša pohodu, lepšie sa s ním znášajú choroby.
2. Znižujeme hladinu stresu. Detská hravosť, spontánnosť a sloboda uvoľňujú stres z nášho tela a mysle. Ak ste prišli domov večer z práce vystresovaní, nesiahnite hneď po fľaši alkoholu, skúste radšej spoločenskú hru, zatancovať si na obľúbenú pesničku, alebo čokoľvek, čo ste radi robili ako dieťa.
3. Mladneme! Je to klišé, ale je to pravda: sme tak starí, ako sa cítime. Sami určujeme, ako budeme myslieť, správať sa, cítiť. Detské aktivity, do ktorých sa vieme pohrúžiť plne a nezištne sú skvelým spôsobom, ako sa cítiť mladší a krajší! Samozrejme, pri detských činnostiach, zábave, hre mladne aj náš mozog.
4. Zjednodušujeme. S detským prístupom a hravosťou znovu objavíme čaro jednoduchosti a odpadáva mnoho nepotrebných a komplikovaných aspektov života. Vidieť detskými očami, počuť detskými ušami a vnímať detským srdcom znamená prijímať veci a život okolo nás jasnejšie.
5. Zlepšujeme svoje vzťahy. Je to prirodzené, že hravo a detsky založení ľudia sú pre okolie atraktívnejší, prístupnejší, s takýmto prístupom máme veľa väčšiu šancu natrafiť na nové zaujímavé priateľstvá. Veď si len spomeňme, s akou ľahkosťou sme ako deti komunikovali, prelamovali ľady, bariéry, odstupy?
6. Zvyšujeme si energiu. Ako deti sme často neobsedeli, boli za 24 hodín schopní neuveriteľného množstva výkonov, naša zvedavosť, hlad po nových zážitkoch nám skrátka nedovolili byť unavení! A na konci dňa tá sladká únava, ktorá nás položila do postele... Dnes sme unavení z monitorov počítačov, mobilov, vysedávania a večného kontrolovania sociálnych médií. Vráťme sa k zdravým detským aktivitám, ktoré prinášajú do života viac zdravej energie!
7. Nebojíme sa vyzerať hlúpo! Ako dieťa sme stále nerozmýšľali, ako budeme vyzerať, ako to bude pôsobiť, či sme stále dokonalí, bezchybní, či sa to všetkým bude páčiť... To je zdravý a oslobodzujúci prístup, ktorý nás vedie k autentickosti a v konečnom dôsledku aj k zmysluplnému, radostnému a produktívnemu životu.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies