Skutočný príbeh uzdravenia - zázračne scelená zlomená panva pred pôrodom

Napriek tomu sa prípady uzdravovania Božou mocou na druhej strane spájajú aj s mnohými kontroverziami, spochybňovaním, nepochopením. Je to pre bežného človeka často podozrivé, nevysvetliteľné, nereálne.

Niet sa čo čudovať. Vo svete, v ktorom vládne informačný prúd médií, televízie, sociálnych sietí, plných čiernych a katastrofických správ, hrozivých chorôb, vírusov, nešťastia a smrti, bude správa, ktorá hlása opak pôsobiť krikľavo, nepatrične, neuveriteľne aj nedôveryhodne.

Už sme až príliš uverili, že to tak má byť. To, čo vidíme v televízii. Seriály z nemocničných prostredí, nešťastné príbehy, nové a nové neriešiteľné diagnózy. Životný štýl, založený na priberaní ďalších a ďalších chorôb, užívaní kvánt liekov, očakávaní s pribúdajúcimi rokmi len horšieho a horšieho. Je to naša kultúra. Choroby sú témou susedov, ktorí sa stretnú na chodbe, či ulici, správ, filmov, a následne aj našich myšlienok a mozgových závitov.

To, čo z okolia nasávame, počúvame, čím sa sýtime, nad čím rozmýšľame, to nás formuje, ovplyvňuje naše myslenie, život a jeho podmienky. A v tom všetkom temne a marazme, ktorý sa pre nás stáva „normálkou“ a štandardom sa len ťažko môže presadiť to dobré, hlásajúce, že Boh niekoho len tak, „nepochopiteľne“ uzdravil. A že to robí možno častejšie, ako by sme si mysleli. Len možno nemá až tak dobre vybavený priestor v hlavnom vysielacom čase.

No pre Boha je normálne niečo iné ako pre svet. Jeho podstatou je uzdravovať, tento princíp sa tiahne celým novým zákonom, je plný takýchto zázrakov, a nie náhodou. Zo stránok božieho slova je zrejmé, že Ježiš NIKDY nikoho neodmietol s prosbou o uzdravenie, nikdy nikoho neposlal preč, nepovedal, že možno neskôr...

Boh nám tým jasne hovorí, že toto je jeho vôľa pre nás - naše zdravie. A táto dobrá správa si predsa len aj v dnešnom svete nájde cestu do éteru, na pódiá, do našich uší a sŕdc. Jeden takýto príbeh zaznel aj pred pár dňami na One Way Feste v rámci talku „Skutočné príbehy o uzdravení“. Mladá žena a mamička Radka porozprávala publiku o takomto zázračnom božom dotyku v jej živote.

Radka aj vo vysokom štádiu tehotenstva pracovala ako barmanka, stála niekedy aj 9 hodín na nohách. Začala pociťovať bolesti v krížovej oblasti a pripisovala to práve svojej práci. No keď bolesti neustávali a mala stále väčší problém hýbať sa, išla k doktorovi. „Na moje nemilé prekvapenie mi bola diagnostikovaná únavová zlomenina panvy. Bol to vraj len tretí prípad na svete s takouto špecifickou diagnózou z únavy. Zároveň s tým mi bolo oznámené, že nebudem môcť ukončiť tehotenstvo prirodzeným spôsobom, ale sekciou,“ spomína Radka, ako jej do radostného očakávania potomka zasiahli mimoriadne nepríjemné udalosti a komplikácie.

„No tam sa ešte všetky zlé správy nekončili. Lekári mi tiež povedali, že po pôrode musím podstúpiť operáciu, po ktorej budem niekoľko mesiacov pripútaná na lôžku, odkázaná na pomoc druhých.“

S týmito zlými správami odišla Radka v bolestiach domov, čakať na pôrod. Obavy, problémy hýbať sa, starosti o budúcnosť a opateru dieťatka – pre budúcu mamičku sa to javilo ako takmer neriešiteľná situácia. V tej zúfalej chvíli jej ako veriacej zostala už len jedna možnosť. Prijať uzdravenie nadprirodzeným spôsobom  a spoľahnúť sa na Božiu moc a dobrotu. V tom jej pomohlo iné svedectvo o uzdravení.

„Ešte do nemocnice mi sestra poslala video, kde akýsi zahraničný kazateľ rozprával o tom, ako bola jeho dcéra zázračne Bohom uzdravená zo zlomeniny panvy. Hneď, ako som si to vypočula, som to úplne prijala. Povedala som si – áno, verím, že aj ja môžem byť uzdravená!“

Radka s touto vierou začala žiť hneď, ako sa nasťahovala do domu rodičov. „Naši majú 3-poschodový dom a spočiatku som si nevedela predstaviť, ako budem zvládať  chodiť po nich. No s tým, že som pravdu o uzdravení prijala do srdca, jednoducho som si povedala, že tie schody vyjdem. A vždy, keď som sa postavila, som s piesňou na perách ´Chodím s vierou´ vykročila a šla.“

Ako Radkina viera a odhodlanie rástlo, bolesť naozaj reálne zo dňa na deň ustupovala. „Znie to naozaj bláznivo, ale od prvého dňa doma som sa správala ako zdravá. A ono to naozaj šlo. Dokonca som pár dní po prepustení z nemocnice šla na bohoslužbu, kde sa za mňa pomodlil veriaci kamarát. Pamätám si, ako sa ma spýtal, či verím v uzdravenie. Odpovedala som, že áno. A dodnes si myslím, že pri tej modlitbe, pri ktorej sme naozaj obaja úprimne verili, sa niečo definitívne stalo, bola som naozaj uzdravená.“

Radka sa napokon nevyhla sekcii namiesto prirodzeného pôrodu, keďže lekárske plány už nebolo možné len tak jednoducho zmeniť. No hneď po sekcii jej spravili vyšetrenie röntgenom, po ktorom mali zhodnotiť možnosť ďalšej operácie, liečby, rehabilitácie. „Doktor sa chvíľu na snímok pozeral a len sa ma spýtal: A vy ste celý čas, čo ste boli doma ležali? Keby ten vedel!....“ Snímok z nemocnice potvrdil úplné scelenie kosti a uzdravenú panvu, žiadny náznak zlomeniny. Radka odišla z nemocnice po pôrode zdravá, s dieťatkom, o ktoré sa môže dnes plnohodnotne starať.

Doma má tak malý zázrak v podobe zdravej dcérky a vo svojom srdci neotrasiteľné svedectvo o tom, že Boh je ten istý včera aj dnes a uzdravuje nás z akejkoľvek „beznádenej“ diagnózy a situácie, pretože je to jeho vôľa, charakter a podstata.

„Jeho ranami sme boli uzdravení.“ (1 Pt 2, 24)