Vždy, keď som mala horšie alebo vyslovene zlé obdobie, vnútorný hlas, intuícia, božia múdrosť (nazvite to akokoľvek) ma vždy nabádala k jednému: Zdvihni sa a hýb sa! Choď do lesa, na prechádzku po pekných miestach. Prebehni sa, urob drepy, strečuj, tancuj, zahraj si s deckami na sídlisku futbal...
A viete čo? Vždy, vždy, naozaj vždy to pomohlo! Či to boli „blbé“ depky, mentálna únava, otrávenosť, smútok, strata chuti, kreativity, hnev, napätie, rozhádzanosť... Šport, pohyb, akákoľvek fyzická aktivita, ktorá vydala mojim svalom, srdcu aj mozgu povel pracovať ma vytiahli z toho najhoršieho, upokojili, osviežili, nasmerovali, dali sa nadýchnuť, refrešnúť mozgovým bunkám aj duši.
Pamätám si, že keď som mala obdobie smútku, deň som vždy začínala – nech sa dialo čokoľvek – pár strečovými cvikmi pri príjemnej hudbe. A hneď sa mi vyrážalo do života lepšie! Keď ma niekoľkokrát pochytila úzkosť, či bezradnosť, stalo sa mi, že som našla správnu odpoveď, úľavu, vyjasnenie v horúčkovitom niekoľkohodinovom prechádzaní.
Raz som sa dokonca dala aj na box! To keď som potrebovala zo seba vytrieskať nadbytočnú horkosť, frustráciu, zúrivosť, ktorej som sa inak nevedela zbaviť. Koľkokrát mi zlepšili náladu spontánne lekcie hip-hopu, náhle vybehnutie z domu strmým kopcom do lesa, alebo drsný futbalový zápas so školákmi pod domom! Domov som sa vrátila ako nový človek. S myšlienkami zanechanými v lese, či na ihrisku, s novým čerstvým nápadom, a stokrát lepšou náladou.
V poslednej dobe mi Boh v našich rozhovoroch ukázal ešte jeden aspekt športu, ktorý pomôže komukoľvek v akejkoľvek životnej situácii. Bolo to v intenzívnom riešení otázky znovu-budovania „stratenej“ identity, posilňovania zlomenej sebaúcty, nachádzania svojej skutočnej radostnej a plnej autentickosti. Keď som sa v modlitbách pýtala, čo mi k tomu pomôže, Boh ma – ako najlepší humorista! – posielal stále na náš workout na ulici.
Pripomínal mi, ako sa tam statočne pokúšam o svoje skutočné zhyby. Pechorím sa tam na svojich rúčkach, snažím sa dvihnúť k nebesiam, k slnku, každý deň o milimeter vyššie a vyššie! Ukázal mi tiež to, ako som kedysi mala obdobia, keď som nevládala vôbec nič. Veľkou námahou bolo pre mňa vôbec vstať z postele. Otvoriť oči. Rozmýšľať nad nasledujúcim dňom, a nieto podávať nejaké športové výkony. Tými najväčšími boli u mňa sklesnutá chôdza z nohy na nohu...
A workout? Na ten by som kedysi vôbec nepomyslela! Odvážila som sa až minulý rok. No, nešlo mi to. Skúsila som to, a visela som tam ako kus vreca - mŕtvo, odovzdane, vystrašene, svaly nehybné, scvrknuté, zakríknuté... A tak som radšej v hanbe zoskočila a bežala domov, veď čo povedia všetci tí namakaní čávovia okolo, ktorým to tak ide?!...
No Ty si to so mnou nevzdával. Veľa si mi hovoril. Veľa si sa ma dotýkal. Zasadil veľa dobrých svojich slov do môjho srdca. O tom, kým som skutočne. Ako ma vidíš Ty. A tak som v tomto Tvojom wellnesse lásky nechala na svoje srdce, dušu aj myseľ pôsobiť všetko toto dobré. Aby som po decembri opäť nesmelo vykukla von, na ulicu. Na náš workout...
Opäť tam boli – tie vymakané figúry, tí čávovia, ktorí ma tak odrádzali a zahanbovali. Nie, nezmizli. Ale zmizlo niečo iné. To moje porazenectvo, tá malosť, to večné posudzovanie a odsudzovanie. Ten strach z nedokonalosti. Hanba. Vzdanie to v prvej sekunde. Neviera a pochybnosti. Už ma nepremohli.
A tak som to s novým rokom skúsila nanovo. Moje prvé zhyby. Január, február, marec... Neprestať, pokračovať, ukladať poctivo deň ku dňu. Nie, nie som žiadny šampión. Zatiaľ rátam milimetre. No vôbec mi to neprekáža! Naopak, napĺňa ma veľká radosť z toho, že som sa do toho pustila! Ja, moje svaly, telo, myseľ, srdce, duša... Chceme žiť! Chceme napredovať. Nevzdávame. Žijeme. Rastieme! A znova a znova pokúšame ďalší milimeter.
Toto všetko si mi ukázal v jednom okamihu, keď som sa ťa pýtala na autentickosť a budovanie (stratenej) identity. Chytiť sa vecí, ktoré milujeme. Chytiť sa života!.Zadrapiť sa! Už sa nepustiť, nevzdávať! Uchop to, čo si! Vkroč do vecí. Daj si čas na to - schytiť mikinu, tenisky a vybehnúť na workout, bežeckú dráhu, hrádzu, do lesa, do fitka. Urobiť pre seba niečo. Pre svoje svaly. Pre svoju dušu. Pre svoj zajtrajšok a budúcnosť. Pre to, aby si si mohol/a povedať – starám sa, záleží mi!
Nepusti to. Veci, pre ktoré si sa rozhodol/la. Vďaka ktorým prosperuješ, rastieš, napreduješ, uzdravuješ sa. Zachyť sa ich tak, ako ja na workoute medzi tými čávami a šplhaj hore, k nebesiam! Zachyť sa všetkého dobrého. Čo tu pre teba Boh má...
Ako súvisí fyzický pohyb a aktivita so sebaúctou a mentálnym zdravím:
1. Vaše fyzické výkony vám prinášajú pocity naplnenia z toho, že máte ciele, smer, činnosť, v ktorej napredujete. Hrdosť z toho, že robíte niečo pre seba, čomu venujete čas a energiu a čo nezanecháte.
2. Akákoľvek forma cvičenia zmierňuje a uvoľňuje stres, úzkosť a zlú náladu, čo takisto ovplyvňuje váš pohľad na seba, vzťah k sebe aj k druhým ľuďom, ale aj vašu výkonnosť, kreatívnosť, čo má veľký vplyv na váš osobný aj pracovný život.
3. Bolo mnohokrát vedecky preukázané, že šport znižuje depresiu, čo úzko súvisí s pocitmi menejcennosti, sebaodmietania, sociálnej izolácie.
4. Počas dlhšej pohybovej aktivity v mozgu prebieha proces, ktorý sa podieľa následne pri činnostiach, spojených s pamäťou a učením. Inými slovami, máme jasnejšiu myseľ, ale aj triezvejší pohľad na svet.
5. Pohyb a šport smeruje našu myseľ prirodzene a automaticky k pozitívnym, alebo novým, čerstvým myšlienkam. Častokrát vďaka pohybu a fyzickej aktivity vyriešime situáciu, nájdeme odpoveď, ktorú sme hľadali veľmi dlho.
6. Šport zlepšuje našu postavu, výzor, vyžarovanie, a vďaka tomu získavame lepší vzťah k sebe a zvyšuje sa nám sebavedomie.
...
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies