Keď je choré celé naše „ja“ – ako súvisia autoimunitné choroby s toxickým vzťahmi?

No v súčasnosti už viaceré vedecké výskumy potvrdzujú, akú úzku spojitosť majú tieto diagnózy so stavom našej duše, mysle, celého nášho „ja“. Nie náhodou sa im hovorí aj „disease of self“ – teda choroba svojho „ja“, a ešte doslovnejšie – nebyť v pohode so svojím „ja“, nebyť vo svojej koži.

Môže to na prvý pohľad znieť ako nevinná fráza, no v skutočnosti „nebyť vo svojej koži“, nebyť v súlade so sebou, svojím vnútorným hlasom, nedokázať sa prijať, nemať sa rád, môže dlhodobo spôsobiť veľké zdravotné problémy.

Aj preto sa o syndróme „complex trauma“ hovorí ako o širokom biologicko-psychicko-sociálno-duchovnom komplexe, pri ktorom je zasiahnutá každá oblasť človeka. Vzniká väčšinou už v detstve, keď vyrastáme v podmienkach, kedy nám nie je umožnené slobodne sa prejavovať. Keď je nám neustále dávaná najavo naša nedostatočnosť, keď sa na nás kladú nekonečné očakávania, ktoré nie je možné naplniť.

Takéto dieťa sa naučí, že keďže je odmietané, kritizované, zosmiešňované, trestané, znamená to, že s ním niečo nie je v poriadku. Že je nejako chybné. Všetku svoju energiu začne smerovať do toho, aby nevyvolávalo svojím správaním nevôľu druhých. Aby nevyrušilo, nespustilo nejakú nežiadúcu reakciu.

No to je nesmierne únavný a vysiľujúci spôsob života. Človek sa naučí byť permanentne v strehu. Na pozore. Chodiť okolo druhých ako po špičkách, ako po mínovom poli, aby niečo niekde nevybuchlo. Naučí sa hatať svoju autentickosť, slobodné prejavy, emócie, ale aj vyslovenie svojich názorov, potrieb.

Naučí sa vlastne ísť sám proti sebe. Proti svojej životnej sile, identite. Tak dlhodobo pracuje proti sebe v rovine mysle a emócií, že sa to začne prejavovať aj na poli fyzickom. Naše potláčanie nás samotných začne pôsobiť na náš imunitný systém, nervy, hormóny, má to vplyv na celé telo, srdce, pľúca. Od oslabenia imunity už je len na skok aj k ďalších chorobám, vrátane onkologických...

Niet sa čo čudovať, keď ideme proti svojej identite, ideme tým aj proti svojej imunite. A tak je ľahko vysvetliteľná aj spojitosť medzi našimi skúsenosťami v dlhodobých manipulatívnych vzťahoch (v ktorých sme strácali svoje „ja“ a napĺňali predstavu druhých) a rôznymi diagnózami narušenej autoimunity.

Potláčame sa, nechávame si brať dych, vôľu, priestor, smiech, krídla, radosť, naše nároky a potreby... Následne z toho prežívame stres, úzkosť, smútok, ale aj vnútorný hnev, odpor, nenávisť, horkosť. Kdesi hlboko v duši tušíme, že ideme proti sebe. No nič s tým celé roky nerobíme. A tak sa – žijúc v takomto emočnom a duševnom rozpore a napätí – zvrtne aj v našom tele niečo proti nám. Boj proti samému sebe. Proti identite, tej krásnej vzácnej jedinečnosti, ktorú dal každému z nás Boh pri stvorení...

Pamätám si, že som mala dlhé roky rôzne príznaky všeličoho (chvála Bohu, nikdy sa nič nestihlo zvrtnúť do nejakej extrémnej podoby): mávala som pocit, že trávim kamene namiesto jedla, trpela som ekzémami, prežívala som noci, keď ma jednoducho boleli kosti a nemohla som spať, pobolieval ma chrbát, obličky, padali mi vlasy, lámali sa mi nechty, mávala som suché záchvaty kašľa, bzučanie v hlave, migrény... 

Čudné bolesti a nepríjemnosti si putovali kade-tade po tele. Raz som dokonca mala vnútorný zápal oka. Mesiac som chodila s prelepeným jedným okom a ešte som z toho mala aj depky. No stále som niekde vnútri vedela, že nič nevyriešim tým, že budem behať z jednej ordinácie do druhej. Vedela som, že to plače moja duša, môj duch, moje srdce...

Moja duša vedela, že to, čo sa deje v mojom živote, je nesprávne. Že sama seba oberám o život, dych, priestor, svoje sny, túžby, ciele, ktoré mi Boh vložil do srdca. Keď s tým niečo neurobíš, ten hnev, smútok a zúfalstvo v tvojom tele zasa niečo zapália, napadnú, začnú požierať! Počula som tichý hlas v sebe.

Napokon človek – ak si chce zachrániť svoje duševné aj fyzické zdravie, musí nájsť v sebe silu odísť z určitých situácií. Povedať nie. Urobiť niečo aj napriek tomu, že sa celý svet bude hnevať. Že nás nepochopia. Že nás odsúdia. Že budú prosíkať, aby sme zostali. No my vieme, že zostať by znamenalo zahynúť...

V určitom bode musíme prestať žiť podľa toho, aby sme sa vmestili do očakávaní všetkých naokolo. Prestať sa báť ideí a hodnôt, ktorým veríme, ale aj svojho príliš hlasného smiechu, príliš výstredných snov, smelých cieľov, svojich nedokonalostí, omylov aj životných lekcií. Musíme dať žiť svojim bunkám, dychu, svojim dlho potláčaným myšlienkam, potrebám. Začať sa pýtať – kto naozaj som, na čo som tu, s akým zámerom kráčam po tejto zemi? Za čím smerujem?

A tejto otázke podrobovať svoje nasledujúce kroky, životnú energiu. Čím slobodnejšie budeme kráčať v tom, čomu veríme, tým bude aj nášmu telu ľahšie. Pretože my sami dokážeme ísť proti sebe, ale Boh nie! On nás vždy, vždy, vždy vedie naspäť k nám samým. K holej pravde. On je cesta, kde kamene odchádzajú zo žalúdku, nechty a chrbtice pevnejú, oči žiaria, dych je silný a hlboký... On ti dáva súlad ducha, duše a tela. On je domov. A doma si tam, kde prestaneš bojovať sám proti sebe...

„Chcem si teraz nakloniť ľudí alebo Boha? Alebo sa usilujem páčiť sa ľuďom?“ (Gal 1,10)