Pozor na slová! Nebuďme sami sebe zlými prorokmi

Aj ja som sa tak zobudila do jedného dňa. Videla som za sebou len retiazku smutných, sivých dní – celé týždne, mesiace, možno aj roky akéhosi bezfarebného prežívania. So zvesenou bradou, hlavou, spustenými ramenami a vyhasnutými očami.

Uvedomila som si, že sa z môjho života vytratili chvíle, keď som sa smiala na plné hrdlo, objavovala nové veci, snívala, túlala sa lesnými cestičkami a jedla lesné jahody priamo z trávy, tešila sa z pohľadu na tichú hladinu jazera... Zabudla som slobodne a zhlboka dýchať. Nadychovať sa nových zázrakov a úžasov života, byť vďačná za vôňu kávy a rozmarínu v kuchyni, za rozhovor s kamarátkou, slnečný, aj príjemne upršaný deň.

Vliekla som sa životom z nohy na nohu a na nič tam vpredu som sa netešila. Ale prečo? Čo sa stalo, kde sa postrácali všetky tie koráliky šťastia a radosti? Prečo som sa zabudla tešiť? Čo zo mňa vysalo život?...

Keď som sa s týmito nekončiacimi sa otázkami obrátila na Boha, zrazu som videla obraz seba spred niekoľkých rokov, ako stojím na jednej z najrušnejších zastávok mesta. Preplnená ulica, rev áut, sivá obloha, drobne mrholí a tie malé pichľavé kvapky akoby pokrývali celý môj život. Sadajú mi na dušu, srdce, myseľ...

Je to sivé, upršané obdobie môjho života. Okolo mňa sa deje príliš veľa bolestivého. Chvíľami to utrpenie a bezútešnosť už nedokážem niesť. No nesiem. Musím. Prechádzam cez to, naberám na seba bolesti a utrpenie seba aj druhých a pomaly ohýbam chrbát. A nielen chrbát. Ohýba a scvrkáva sa moja duša. Vyhasínajú iskričky v očiach. Z pľúc mi ubúda kyslík. Život.

Život. Mám ho tak máličko. Máličko života v srdci, v pľúcach, v očiach, v duši.... Prežívam. Z nohy na nohu, zo dňa na deň. A v tomto ťaživom mračne utrpenia a bolesti – ani neviem, či nahlas, alebo v duchu – niečo vo mne, tam na tej rušnej zastávke povie: „Takto to už bude vždy!“ Akoby kvapla posledná kvapka a ja som bola definitívne premožená smútkom. Okradnutá o vieru, nádej, sny. Moje sny a radosť sa prelomili pod ťarchou bolesti tak, ako sa niečo krehké zlomí pod stokilovým nákladom.

„Toto je tvoj život. Tvoj život je smútok a utrpenie. Nemáš sa čo tešiť. Pre teba na tomto svete niet radosti. Všade okolo je toľko utrpenia a bolesti, že to všetko musíš s každým niesť! Život je zlý! Život je utrpenie!“ ... Pokračovala som v tom sivom vnútornom monológu. „Takto to už bude!“ počujem ako ozvenu a som udivená, po koľkých rokoch sa mi tá spomienka vynorila!

Boh mi tým vlastne ukázal a pripomenul, akú dôležitosť majú naše vlastné myšlienky a slová na náš život. Skladáme si z nich cestičku pred sebou. Z toho, čo hovoríme a myslíme si vytvárame ďalšie kroky. Slovami a myšlienkami si dokážeme otvárať dvere, no dokážeme tiež na seba stiahnuť čierny plášť smútku, ako sa to „podarilo“ mne. Vyslovila som sama pre seba smutné svedectvo, ktorému som aj uverila a žila podľa neho.

Slová majú oveľa väčšiu moc, ako si niekedy sme schopní pripustiť. Neberme na ľahkú váhu to, čo vyslovujeme nad svojím životom. Pretože ho dokážeme vlastnými slovami nasmerovať na zlú trasu. Kým som si to neuvedomovala, akoby ma tie moje slová mali v moci. No po rokoch, keď mi Boh to hnusné klamstvo odhalil, som sa ho mohla vedome vzdať. Bolo „prekuknuté“, a už len tým stratilo polovicu svojej moci.

Sila našich myšlienok a slov funguje podobne, ako iné zákony v prírode. Jednoducho nemôžeme vyslovovať len tak hocičo, piate cez deviate, frfľať, preklínať, zlorečiť, začínať vety v štýle: „Bojím sa, Zlyhám, Som krava, Som sprostý, Som drevo, Ja sa zbláznim, To sa nepodarí, To už bude tak, To nezmeníš, Zomriem, Porazí ma, Zabijem sa, Ochoriem z toho...“ Nemôžeme stále ohovárať, vyslovovať negatívne veci, dopredu si hatať budúcnosť slovami a myšlienkami, nemôžeme mať v hlave doslova hnoj a toxický odpad, a očakávať, že sa nám bude dariť! To skrátka nefunguje tak, ako dva a dva nikdy nebude päť.

Sme to, čo hovoríme a myslíme si. Minimálne náš život bude vyzerať tak, akými slovami ho budeme každodenne dláždiť. Dávajme si pozor na to, čo bežne vyslovujeme. Z čoho si skladáme náš svet. Určujeme tým svoje ďalšie kroky. Dokážeme tak otvárať nové príležitosti, ale aj zahaliť svoje srdce do smútku.

Ako si lepšie ustrážiť svoju reč a slová?

1. Píšte si denník. Tento dobrý zvyk prináša do života mnoho benefitov, a jedným z nich je ten, že keď kladieme prúd svojich myšlienok na papier, je nám zrejmejšie a viditeľnejšie, čo všeličo sa nám víri v hlave a môžeme to tak ľahšie ovládať a zmeniť.

2. Skúste si všímať, aké frázy, slovné spojenia sa u vás často vyskytujú v emočne vyhrotených momentoch, vo chvíli rozrušenia, keď sa vám niečo nepodarí... To všetko môže také situácie ešte zhoršovať, rozhodnite sa vedome sa škodlivých výrazov zbaviť.

3. Zamerajte sa na to, čo o sebe hovoríte v bežných situáciách s druhými. Karháte sa, ospravedlňujete, znižujete, dokážete slovami zosmiešniť a „popraviť“ sami seba? Nerobte to! Neznamená to, že sa musíte nahlas pred druhými chváliť, no venovať si povzbudivé a úctivé slová nie je nič zlé, naopak.

4.  Učte sa aj frázam, ktoré vám možno spočiatku nie sú prirodzené. Práve preto ich potrebujete dostať do svojej hlavy, úst, mozgových závitov. „Vážim si sám seba, že som sa o tom pokúsil, zvládol to, ako sa mi to podarilo... Bude to v poriadku, všetko dobre dopadne...Čakajú ma dobré veci... Nájdem riešenie... Zvládnem to...“ Takéto a podobné výroky si budujte do slovníka, ak tam chýbajú.