Máme radi perfektné veci. Chceme perfektné výsledky v robote, škole, skúške, túžime po perfektných dovolenkách, vzhľade, zážitkoch... Čo však, keď sa z prívlastku „perfektný“ stane naše väzenie, ktoré nás začne oberať o radosť, zdravie, pohodu a slobodu?
Perfekcionizmus sa môže začínať nevinne – túžbou po krásnych veciach, aby bolo všetko v našom živote, na nás aj okolo nás tip-top, no naháňanie sa za večnou dokonalosťou môže mať na naše životy nedozerné, často ničivé dôsledky.
Pachtenie sa za tým, aby bolo všetko stále viac ako dvesto-percentné, večná nespokojnosť so všetkým, čo robíme my, alebo ostatní, strach urobiť chybu, zlyhať, byť autentickí... To všetko je na naše myslenie, nervovú sústavu a celkový zdravotný stav a duševnú pohodu veľký tlak, ktorý robí z perfekcionizmu príšeru, požierajúcu náš život.
Je to tak - ak naskočíme na vlnu perfekcionizmu, znamená to, že sme vstúpili do začarovaného kruhu, v ktorom tá príšera nikdy nebude sýta, nikdy jej nič nebude dosť, stále bude generovať nespokojnosť, s tým súvisiacu neschopnosť radovať sa, užívať si bežné maličkosti života, vedieť sa pochváliť, odmeniť, oddychovať. No tiež to – paradoxne - spôsobí našu stagnáciu a pasivitu, pretože perfekcionizmus a strach nebyť dokonalý nám zabraňuje napredovať, učiť sa, rásť a vlastne dosahovať to, po čom tak veľmi túžime – zdokonaľovať sa v niečom.
Túžba po perfekcionizme nám vlastne zabraňuje zlepšovať sa. No nielen to. Prináša toxické pocity večného porovnávania sa s ostatnými, pocity chronickej únavy, zatrpknutosť z mnohých nedokončených vecí a zahodených snov („veď aj tak to nebolo dosť dobré“), neschopnosť zakúšať život v plnej hĺbke, so všetkými jeho farbami, chuťami aj nedokonalosťami...
Perfekcionizmus často začína v rodinách, kde na nás rodičia kládli prehnané nároky, boli hyper-kritickí, boli skvelí v tom, ako od detí očakávať veľké veci a neustále výkony, no nedokázali chváliť, podporovať, povzbudzovať. Tak si dieťa veľmi ľahko vytvorí koncept, že nikdy nie je dosť dobré to, čo robí. Že vždy tomu niečo chýba, že sa musí snažiť stále viac a viac. Často takéto stavy a presvedčenia sprevádzajú aj pocity viny , výčitiek, hanby („nie som dosť dobrý, nestačí to, zasa som niečo pokazil, nedokázal...“).
Dostať sa von z bludného kruhu perfekcionizmu je nádoba spojená s ďalšími faktormi uzdravovania duše a psychiky.
Je dobré poznať a prijať príčiny nášho stavu (porozumieť vzťahovým schémam, ktoré vládli v rodine, komunikácii, ktorá bola na nás zo strany rodičov, alebo iných autorít vyvíjaná a čo spôsobila v našej mysli), pokúsiť sa zbaviť toto poznanie všetkých vyhrotených emočných nánosov a vziať to ako fakt.
Takisto je užitočné pozorovať a ovládnuť naše spúšťače, myšlienky a reakcie vo chvíľach, keď nás ovláda perfekcionizmus. Určite je užitočné písať si o týchto myšlienkových pochodoch a situáciách denník, ktorý vám ozrejmí viac.
Sledujte, ako sa k sebe prihovárate, aké presvedčenia vás vlastne nútia k perfekcionizmu:„To, čo som napísala, nemá žiadnu cenu!“ , „Nemôžem si oddýchnuť, aj keď to moje telo žiada, lebo som ešte nestihla x ďalších vecí“, „Nezaslúžim si spievať v tom zbore, lebo som pokazila jeden falošný tón...“ Podrobte tieto toxické presvedčenia objektívnej pravde, pozrite sa na ne z odstupu, neutrálne. Naozaj sú pravdou? Keď si tieto výroky „žalobcu“ vo vašej hlave, ktorý vás chce podkopať poviete nahlas, alebo zapíšete, uvidíte jasne ich absurdnosť. Prepisujte tieto toxické výroky inými, láskavými, povzbudivými presvedčeniami.
Dovoľte si chyby! A nielen to. Oslavujte ich ako príležitosť učiť sa, rásť. Chyby a nedokonalosť nie sú nepriateľ, ale učiteľ v procese zdokonaľovania sa. Len ak si dovolíme chyby, môžeme niekam napredovať, byť silnejší, skúsenejší, dosiahnuť niečo.
Dávajte si čiastkové, drobné ciele. Nedajte si za ciel napísať za týždeň román, ktorým ohúrite celý svet. Namiesto toho si dajte predsavzatie, že za týždeň napíšete x strán zošita textom, ktorý vás bude baviť, spôsobovať radosť, v ktorom sa budete snažiť byť čo najviac autentickí, originálni, otvorení. Nechcite bez akejkoľvek kondície zajtra zabehnúť maratón. Pochváľte sa za to, že na vašej prechádzke do lesa ste časť trasy zvládli poklusom. A tak ďalej...
Vedzte, že dokonalosť vlastne neexistuje! Dokonalý je Boh, a aj keď nás stvoril na svoj obraz, nevyžaduje od nás dokonalosť a bezchybnosť. Nie je to v ľudských silách. Našou úlohou je učiť sa, objavovať nové veci, rásť, túžiť, spoznávať, snívať a tak napredovať – aj s našimi chybami a nedokonalosťami krok za krokom dopredu...
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies