Vedeli ste, že aj dušu možno zavraždiť? Je to stav, keď je dieťa zbavené svojej vlastnej identity, autentickosti, schopnosti prežívať radosť zo života, vnútornú slobodu...
Dochádza k nemu na základe nezrelého rodičovského prístupu, ktorý nejakým spôsobom potláča alebo nesýti základné emočné, telesné a duchovné potreby malého stvorenia. Takéto dieťa má neskôr v dospelosti problémy naplniť svoju identitu, potenciál, žiť plnohodnotný život v zdraví a spokojnosti, no nielen to.
Môžu ho sprevádzať rôzne psychické poruchy, má problémy nadväzovať zdravé medziľudské vzťahy, uplatniť sa v pracovnom živote, môže trpieť úzkosťami, depresiami, menejcennosťou, či celoživotným neodpustením.
Stav týchto tisícok nemých tragédií, ktoré sa odohrávajú denne aj okolo nás, v najbližšom okolí (a možno ani nevieme, že sa dotýkajú aj nás samotných) dokonale opísal vo svojom diele „Soul Murder – The Effects of Child Abuse and Deprivation“ (v slovenčine zatiaľ nevyšla) Leonard Shengold. Klinický profesor psychiatrie Newyorskej univerzity v tejto prelomovej knihe veľmi presvedčivo, znepokojujúco, pútavo a zrozumiteľne popisuje psychické dôsledky traumy nezrelej rodičovskej výchovy, spôsobenej až šokujúco vysokému počtu detí z naoko „pokojných a slušných“ rodín, na ktoré by ste to možno ani nepovedali.
Shengold sa vo svojom diele opiera o celoživotné klinické skúsenosti, skúma devastujúce účinky „vraždy duše“ na živote svojich dospelých pacientov. Popritom spomína aj prípady takých významných spisovateľských osobností ako George Orwell, Dickens, Čechov či Kipling, v ktorých dielach sa takisto tiahne stopa traumy z detstva a zranenej duše.
Titul Leonarda Shengolda tiež popisuje konkrétnych desať bodov – prejavov, na základe ktorých možno „vraždu duše“ rozpoznať, ktoré museli byť umlčané - „zavraždené“, aby dieťa vo svojom prostredí, plnom zneužívania prežilo (pretože dieťa v takomto prípade nežije, ale prežíva).
Čo je teda spolu s dušou v takýchto prípadoch podľa profesora Shengolda „zavraždené“?
1. Poplašný systém - v každom človeku už od detstva prirodzene funguje tzv. poplašný systém, ktorý mu napovedá, keď pre neho nejaká ponuka, prostredie, situácia nie je dobrá, bezpečná. No dieťaťu v manipulatívnom prostredí nie je dovolené sa týmto vnútorným alarmom riadiť a uplatňovať ho. Ak sa aj ozve, voči niečomu sa ohradí, protestuje, prejaví autenticky, „schytá“ za to nevôľu a kritiku, nie je tak prijímané, milované. Podobne je to aj s prejavmi pocitov – hnevu, smútku, sklamania... A tak sa dieťa naučí tento bezpečnostný systém skrátka vypnúť a umlčať, aby bolo prijímané.
2. Autentickosť – byť sebou, beztrestne prejavovať svoju osobnosť, pocity, to dieťa v traumatickom prostredí nepozná, naopak – býva za svoje autentické prejavy zosmiešňované, kritizované, trestané. A tak postupne jednotlivé autentické časti seba zamyká, gumuje, až si nie sme istí, čo z našej osobnosti je pravda a čo len pretvárka.
3. Spojenie, intimita – sme naučení, že tí najbližší ľudia, s ktorými sme naozaj potrebovali blízky a dôverný vzťah, nás v tomto ohľade nejako sklamali, ohrozili, šokovali... Skrátka nám vzťahovo a citovo neboli dostupní, reakciou na našu snahu o spojenie bolo odmietnutie, chlad, hnev... Pre dieťa je to obrovská citová rana, a tak sa naučí, že sa o hlbšie vzťahy, skutočné spojenie a intimitu už nebude pokúšať, aby sme znovu nepociťovali sklamanie.
4. Dôvera – každý potrebuje prirodzene okolo seba ľudí, ktorým môže dôverovať. No dieťa s traumou bolo tými, ktorým najviac dôverovalo, sklamané a odmietnuté. A tak sa naučí, že vo vzťahoch sa dá prežiť aj bez dôvery (pretože „dôvera rovná sa bolesť“) a nadväzuje intímne vzťahy bez skutočnej hĺbky, blízkosti, spojenia.
5. Pravdivosť – rodina, v ktorej dieťa postihnuté traumou zo zneužitia je plná „slonov v miestnosti“, o ktorých sa nehovorí. Dieťa intuitívne cíti, že vzťahy nie sú v poriadku, no aj pri najmenšej snahe o zblíženie, rozhovor, riešenie naráža na popretie, protiútok, úprimnosť vyvoláva u druhých nevôľu. A tak sa naučí, že „pravda je zlá a nebezpečná“ a aby prežilo, aj ono si osvojí život v pretvárke. Vo výsledku nehľadáme pravdu vo vzťahoch, nevieme ju povedať druhým a ani sami seba nedávame svetu v pravdivom svetle.
6. Potreby – dieťa žije s nenaplnenými potrebami po láske, prijatí, porozumení, bezpečí... No keďže je príliš bolestivé žiť s poznaním, že tieto základné potreby sú nenaplnené, tak ich radšej „zabije“. Naučí sa žiť s tým, že nepotrebuje od druhých lásku, blízkosť, rešpekt, pochopenie, a namiesto toho sa naladí na to, aby napĺňalo potreby druhých, nie svoje.
7. Kreativita – dieťa v manipulatívnom prostredí funguje v tzv. „stave prežívania“, všetku energiu vynakladá na to, aby prežilo, bránilo sa, vyhovelo druhým, reagovalo, zvládalo všetko to napätie, stres a skrývanú bolesť. Nezostáva mu energia, čas ani podmienky na to, aby bolo kreatívne, slobodne a radostne tvorilo (a to sa netýka iba umenia, ale celkovo kreatívneho prístupu k životu a mysleniu). Napriek tomu práve takto trpiace deti – ak sa im predsa len podarí nájsť si čas a priestor – vďaka tomu, že sú prinútené z bezútešnej reality unikať do sveta fantázie, dokážu v budúcnosti vytvoriť fascinujúce a originálne diela.
8. Duchovno – v utrpení je u dieťaťa zabíjaná jeho duchovná stránka, pretože aj keď si v kútiku duše trúfalo dúfať v nejakú vyššiu múdru a dobrú moc, obracalo sa k nej či sa dokonca priamo modlilo k Bohu a žiadna pomoc zhora v jeho bezútešnej situácii neprišla, zabilo to dôveru dieťaťa v Boha, niečo duchovné, vyššie nad nami a utvrdilo ho to v tom, že nič také neexistuje.
9. Sny, nádeje – dieťa sa naučí, že ide o prežitie, a v takom svete nie je miesto na taký luxus ako sny. Prestane tiež dúfať v lepší život, pretože ten neprichádza...
10. Láska k životu, sebadôvera, sebaúcta, radosť a pokoj – pre niekoho samozrejmé veci, ktoré človek postihnutý takouto traumou nedokáže v každodennom živote prežívať a pociťovať. Má pokrivený obraz o sebe, neverí si, nemá sa rád, neváži si sám seba, nepociťuje v živote naplnenie, zmysel, radostné vzťahy... Naučil sa, že život je drina, boj, námaha, snaha o prežitie.
Napriek tomuto smutnému výpočtu a konštatovaniu, čo všetko mohlo byť v našom živote pri nesprávnej výchove zabité a aké problémy to mohlo spôsobiť, potešujúce je, že cesta aj z takýchto stavov existuje.
Prvým krokom je priznať si vôbec, že sa niečo také vo vašej rodine dialo, čo najpresnejšie pomenovať stav a rozsah škôd, spáchaných na vašej duši, mysli, emóciách. Ignorovanie, prikrášľovanie, bagatelizovanie v tomto prípade nepomáha. Naopak, úprimne si povedzte, čo všetko sa vo vašom detstve udialo, o čo ste boli obratí a najmä – čo všetko teraz máte právo získavať späť. Šťastný krok a veľa zdaru na ceste návratu duše do života.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies