Bývalý žurnalistický fotograf zachytáva katastrofy vo svete a ich obrazy prináša priamo k očiam diváka. Dlho používal analógové kamery, nechcel priniesť len obraz ale aj cit.
Sériou portrétov ľudí vo svojich zaplavených alebo vyhorelých domoch je fotograf Gideon Mendel "hĺbkovým svedkom" straty. Rozpráva Fione Macdonald, ako zachytáva obrázky, ktoré ukazujú našu spoločnú zraniteľnosť.
Ľudia na portrétoch Gideona Mendela nám hľadia do očí, nie vždy vzdorovito. Pôsobia pokojne, vyrovnaným dojmom - a vo veľa prípadoch sú zatopení vodou, ktorá zaplavila ich domovy.
"Pohľad, kde ľudia komunikujú s fotoaparátom, je vizuálnym bodom záujmu, emocionálnym stredom každého z týchto obrazov," hovorí Mendel pre BBC Culture. "Veľa ľudí sa ma pýtalo:
'Čo hovoria ľudia, čo znamená ich pohľad?' A myslím si, že je to zvláštne záhadné. Nie je to nutne obviňujúce. Nemyslím si, že hovorí: 'Pozrite, to je vaša zodpovednosť'. Myslím si, že hovorí, 'Pozrite, čo sa mi stalo'. A vyzýva nás, aby sme svedkami ich života v tomto okamihu."
Juhoafrický fotograf začal pracovať na sériách Drowning World a Burning World v roku 2007, potom čo boli zverejnené obrázky, ktoré v tom roku pořídil na miestach záplav v Indii a Spojenom kráľovstve.
"Bol to prvý zmysel, ktorý som mal, prečo by sme mohli založiť globálnu konverzáciu," hovorí.
"Uvedomil som si, že ľudia, ktorých som fotografoval vo Veľkej Británii a ľudia, ktorých som fotografoval v Indii, hoci boli ich okolnosti tak odlišné, čo sa týka bohatstva, chudoby a spoločenskej podpory a pomoci, ktorú by mohli dostať po záplave, mali akýsi spoločný pocit zraniteľnosti - spojilo ich, že sú všetci vo vode.
S touto sériou, ktorú som nazval Submerged Portraits, som vlastne vytvoril typológiu, spôsob, ako som fotografoval rôzne druhy ľudí."
Mendelova práca - momentálne vystavená v Soho Photography Quarter v Londýne - je zameraná na následky povodní alebo lesných požiarov.
"Zdá sa to byť protiintuitívne robiť portrét v takomto kontexte, ale v skutočnosti to je niečo, čo moji subjekty považujú za správnu vec, zdá sa to byť prirodzené a zjavné. Nejde o to, že by to bol okamih, keď ľudia utekajú. Nepýtame sa ľudí, ktorí utekajú pred návalom vody, aby zastavili. Vraciam sa do zatopených komunít."
Fotografovanie jeho obrázkov je nesmierne emotívny proces.
"Šiel som za Shirley do jej domu, ktorý bol zatopený, a bol som veľmi šokovaný, pretože keď prvýkrát odišla, voda siahala po členky a keď sme sa vrátili, siahala po hrudník. Keď som ju nasledoval do toho prostredia, vždy som nejako spojený s ňou."
Tieto portréty môžu pripomínať fotografie majiteľov domov, ktorí sa hrdinsky fotia vedľa svojich nehnuteľností - podobnosť, ktorú Mendel uznáva.
"Pri vytváraní svojich videí často nahrávam ľudí, ako sa prechádzajú cez svoje domy a neriadim ich, len sledujem, čo sa deje. Keď však ľudí nahrávam, ako prechádzajú svojimi vypálenými domami, stáva sa, že mi robia prehliadku domu. Veľa ľudí to. Prídu a povedia 'Tu je kúpeľňa.' Alebo povedia: 'Toto bola kúpeľňa, ak sa pozriete tri poschodia hore, uvidíte pozostatky'. Ľudia sa snažia zistiť, kde čo bolo v ich domoch, a predstavujú to ako prehliadku domu."
Mendel má veľký záujem o to, aby jeho subjekty boli na rovnakej úrovni ako diváci.
"Čo je pre mňa veľmi dôležité vo vytváraní portrétov, je, aby ľudia nevyzerali ako obete - že majú iniciatívu, že nám ukazujú, čo sa im stalo, ale nie ako obete."
"V roku 2012 som fotografoval v Nigérii," hovorí Mendel. "Florence Abraham mi ukázala svoj podnik a domov. Bola pekárka a mala celú pekáreň - tvrdila, že tam zamestnávala 24 ľudí. A potom veľa ľudí zarábalo tým, že nosili jej chlieb na bicykloch a rozvážali ho - takže bolo veľa ľudí, ktorí boli ekonomicky závislí od nej, a všetko bolo zničené. Celý tovar, miešacie stroje a pekárenské pece - všetko bolo úplne zničené povodňou, v situácii, kde neexistuje kultúra poistenia, štátnej kompenzácie alebo čoho i len. Takže prakticky prišla o všetko.
"Na konci fotografovania Florence som sa ju pokúsil odškodniť za jej čas. Odpovedala mi tak, čo ma odvtedy veľmi ovplyvnilo - povedala mi: 'Ľutujem, nechcem byť hrubá, ale nechcem vaše peniaze. Chcem len, aby ste ukázali svetu, čo sa stalo.' A to ma veľmi zasiahlo. A viem, že nie som nezisková organizácia, nemám moc na skutočnú fyzickú pomoc ľuďom. Ale čo ľuďom môžem ponúknuť, je druh hlbokého svedčenia o tom, čo sa im stalo."
"Od začiatku mojej práce uplynulo už 16 rokov a bol to pre mňa skutočný vývoj - keď som začínal, bol som oveľa viac tradičným fotožurnalstom," hovorí.
"Môj prístup k fotografovaniu sa stal v určitom zmysle viac konceptuálny a mám pocit, že som viac ovplyvnený súčasným umením než súčasným žurnalizmom v tom, ako pracujem. Nie som si istý, či som sa vyhostil sám alebo či som bol vyhostený z fotožurnalizmu. Je to veľmi odlišný spôsob práce, hoci všetky tieto zručnosti stále používam."
Technológia fotoaparátov sa taktiež vyvíjala od doby, keď Mendel začal svoj projekt.
"Prvé roky, kým som fotografoval povodne, som pracoval analogovým spôsobom, používal som staré kamery Rolleiflex, čo bolo zároveň krásne a šialené, pracoval som v tých najťažších podmienkach, aké si viete predstaviť, s týmito starými kamerami, ktoré sa mohli zaseknúť - po mnohých neúspechoch v tomto smere som nakoniec prešiel na prácu s digitálnymi kamerami," povedal fotograf.
"Ale to, čo mi na dobe analógových fotoaparátov naozaj chýba, nie je tak technická stránka, je to skôr ten divadelný moment. A myslím si, že ľudia, ktorých som fotografoval, na tento divadelný moment reagovali veľmi dobre," dodal.
Okrem spoločnej zraniteľnosti, ktorá spája subjekty Mendelových fotografií s divákom, existuje aj pocit našej globálnej zraniteľnosti. "Máme spoločnú krajinu," hovorí.
"Myslím si, že vždy hrozí, že ľudia pocítia, že sa to deje 'niekde tam'. Bolo to veľmi dojemné, keď som fotografoval následky záplav v Nemecku v roku 2021. Mnoho ľudí zomrelo, spôsobilo to obrovské škody, a veľa ľudí hovorilo: 'To sa nestáva v Nemecku. To sa deje v Bangladéši a Afrike, nie u nás'. Existuje pocit, že sa to všetko stane iným ľuďom 'tam niekde'. Ale rýchlosť desivých klimatických javov, ktoré sa dejú po celom svete, v neočakávaných miestach, nás núti prehodnotiť naše názory."
"Pracujem na povodniach, kde voda zostáva," hovorí Mendel. "Ľudia si často myslia, že všetky povodne sú rovnaké, ale geografia povodní v rôznych kontextoch je veľmi odlišná. Ja pochádzam z Južnej Afriky a povodne, ktoré tam zažívame, bývajú veľmi náhlé, násilné a dramatické, kde voda prichádza dolu po rieke alebo potoku a ťahá autá, je to podobné tsunami," povedal o afrických povodniach.
"A potom sú tu aj povodne, ktoré často zažívame, ktoré som fotografoval v Západnej Afrike, Ázii a často aj v Európe a Amerike, kde voda zostáva okolo dlhý čas - dni, týždne, niekedy aj mesiace. Keď som minulý rok fotografoval záplavy v Pakistane, pracoval som na miestach, ktoré mali stále veľa vody šesť týždňov po tom, čo záplavy dorazili," dodal.
Keď Mendel začal svoj projekt, snažil sa nájsť spôsob, ako reagovať na klimatickú zmenu, ktorý by mohol významne ovplyvniť predstavy ľudí.
"Strávil som čas hľadaním v archívoch fotografií, na Flickr, pozeral som sa na to, ako bola klimatická zmena zobrazovaná. A nie je to tak teraz, ale v tom čase, keď ste hľadali obrázok klimatickej zmeny, okamžite ste dostali 100 obrázkov ľadovcov a ľadovcov," hovorí.
"Myslel som si, že je to naozaj problém a zdalo sa mi to veľmi vzdialené a chcel som vytvárať obrazy, ktoré sú hmatateľné, obrazy, ktoré sú priame. Chcel som, aby klimatická zmena a všetky jej dopady sa dívali priamo do očí diváka," tvrdí.
Preklad článku BBC
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies