Dostať sa do stavu čistého šťastia je podľa stoika Marcusa Aureliusa druh duchovného cvičenia, spojeného s tou časťou duše, ktorá súvisí s každodenným životom. Pocit šťastia je prirodzený stav, pretože ho pociťuje racionálna duša, ktorá patrí do rovnakého svetového poriadku ako logos. Preto je šťastný človek spokojný so všetkým, čo ho obklopuje.
Marcus Aurelius bol rímskym cisárom v druhého storočí nášho letopočtu, keď Rímska ríša čelila mnohým zložitým situáciám a starostiam. Vládol v mimoriadne drsných podmienkach pre ríšu, akými boli vojny, záplavy, zemetrasenia, ale aj hlad, pouličné nepokoje, požiare, epidémie a nebezpečenstvo zo strany germánskych kmeňov.
Okrem toho musel cisárčeliť mnohým nešťastiam v cisárskej rodine, ako bola smrť jeho blízkych. A všetky tieto udalosti sú živým pozadím jeho osobného denníka, ktorý sa pôvodne volal „Myšlienky k sebe“.
Prinášame vám lekcie, ktorým sa venoval vo svojich spisoch, no ktoré vám môžu pomôcť aj v súčasnej modernej spoločnosti.
Jedným z najdôležitejších presvedčení je stoický svetonázor. Veril, že svet je organizovaný racionálne a koherentne. Presnejšie povedané, všeprenikajúca sila nazývaná „logos“ vládne svetu a neustále sa snaží dosiahnuť svoj cieľ.
Logos je absolútna sila, ktorá spája dva svety – jednotlivcov a vesmír ako celok. Ľudia by sa teda nemali zameriavať na vonkajšie okolnosti, ale namiesto toho posunúť svoju perspektívu a primárne zameranie na to, čo môžu ovládať. To, čo môžu ovládať, je myseľ, nie vonkajší svet.
Všetky udalosti určuje Logos a sledujú neprerušiteľný reťazec príčin a následkov. Aurelius bol hlboko presvedčený, že stoická filozofia ukazuje, že ľudský život, napriek svojej zdanlivej márnivosti, má veľmi určitý zmysel. A všetky zraňujúce udalosti a zmeny vo svete tvoria jeden jednotný proces, ktorý realizuje väčší cieľ.
Aurelius bol človekom, ktorý žil v súlade s prírodou a rozumom, pretože vie, že ho to oslobodzuje od smútku, márnivosti, neistoty a strachu. Žije skrátka v harmónii, kráča po ceste a akceptuje to, o čom je vesmír. Veril, že šetky udalosti nám nemôžu ublížiť, pretože by to bolo v rozpore s názormi na racionalitu a účelnosť loga, ktoré vládne svetu. Tvrdil, že príroda sama vylučuje udalosti, s ktorými by si človek neporadil.
Spoločným základ medzi Aureliovým stoicizmom a kresťanskou vierou je, že cieľom človeka je pracovať na tom, ako reagovať na udalosti avložiť všetku dôveru do vesmíru.
Rímsky cisár zaručil každému právo na šťastie, ktoré závisí výlučne od neho samého. Aurelius uviedol, že šťastný je ten, kto sa na to pripravil, no zároveň dodáva, že šťastím si nemôže byť istý nikto, pokiaľ to závisí od vonkajších okolností.
Aurelius veril, že ľudské bytosti majú väčšiu silu ovládať ich šťastie a život vo všeobecnosti, než si možno predstavujú. Vonkajšie faktory a udalosti necháva na prírodu a praktizovaním šťastia sa zaoberá sám, pretože ho môže ovládať.
Dostať sa dostavu čistého šťastia je podľa stoika druh duchovného cvičenia, spojeného s tou časťou duše, ktorá súvisí s každodenným životom. Pocit šťastia je prirodzený stav, pretože ho pociťuje racionálna duša, ktorá patrí do rovnakého svetového poriadku ako logos. Preto je šťastný človek spokojný so všetkým, čo ho obklopuje.
Dosiahnutie stavu šťastia je možnésprávnym výberom cesty myslenia, ale aj plnením každodenných povinností bez sťažovania sa.
To, ako sa správame k druhým, odráža náš vlastný vnútorný stav. Stoicizmus nás učí, aby sme boli spravodliví, veľkorysí a ohľaduplní v jednaní s ostatnými.
Marcus Aurelius napísal:„Čo zraňuje úľ, zraňuje včelu. Všetci patríme do väčšej ľudskej spoločnosti a musíme brať ohľad na dobro iných aj na svoje vlastné. Zaobchádzajte aj s komplikovanými ľuďmi so súcitom".
Stoicizmus nás učí nemať nereálne očakávania o tom, čo sa nám môže v živote stať. Tieto nereálne očakávania nás môžu okradnúť o správne pripravenie sa na ťažkosti.
V dôsledku toho sa s nimi budeme snažiť vysporiadať kvôli ich náhlej a šokujúcej rovine. Budeme schopní zachovať si pokoj a duševnú stabilitu v ťažkých časoch, ak si uvedomíme, že nás všetkých niekedy v živote čakajú náročné a nepriaznivé udalosti.
„Nikdy ma to neprestane udivovať: všetci sa milujeme viac ako iných ľudí, ale záleží nám viac na ich názore ako na našom. Ak by sa nám zjavil boh – alebo dokonca múdra ľudská bytosť – a zakázal by nám skrývať svoje myšlienky alebo si čokoľvek predstaviť bez toho, aby sme to okamžite vykríkli do sveta, nezvládli by sme ani jeden deň. Tak veľmi si ceníme názory iných ľudí – a nie naše.“
Cisársky filozof poukázal na to, že my ako ľudské bytosti máme hlboko zakorenenú tendenciu zdieľať svoje myšlienky s ľuďmi a netrpezlivo čakať na ich názor. Ponaučenie, ktoré vychádza z jeho myšlienok, je povzbudením k tomu, aby ste sa najprv spoznali.
Existuje ďalší stoický citát, ktorý odráža jeho vieru v silu ľudských myšlienok formovať svet. Aurelius nás teda chcel varovať, aby sme neprepadli neustálemu počúvaniu názorov, pretože práve tieto názory sa stanú našimi myšlienkami, čo môže negatívne ovplyvniť kvalitu nášho života.
S myšlienkami by sme mali zaobchádzať s rešpektom a chrániť ich pred vonkajšími vplyvmi, ako je názor iných. Aurelius nás povzbudil, aby sme sa starali o myseľ tým, že sme hlboko zistili, aký je skutočný stav a čo sú len subjektívne úsudky.
Napomínal nás, aby sme sa nestali bábkou, ktorá reaguje na všetko. A povzbudil nás,aby sme sa obmedzili na fakty, nie na nesprávne vnímanie, ktoré často pochádzajú od iných.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies