Stalo sa vám, alebo poznáte niekoho vo vašom okolí, kto všetku svoju životnú energiu vložil do vylievania alkoholu do umývadla, aby ochránil a „manažoval“ život partnera – alkoholika? Ukrývali ste všemožne a poctivo drogy pred členom rodiny, ktorý ich užíval?
Alebo ste mali v rodine nezastupiteľnú úlohu toho, kto sa musel postarať, aby večne vybuchujúci a zlostný otec nemal zámienku pre ďalší záchvat hnevu? Aby bolo povedané a vykonané v jeho prítomnosti všetko len správne a bezpečne?
Možno vám bolo povedané, že takto to malo byť. Možno ste mali pocit, že ste robili uprostred tej zúfalej situácie tú jedinú možnú a správnu vec. A s najväčšou pravdepodobnosťou ste to robili s dobrým úmyslom a tak, ako ste v tom momente so svojimi skúsenosťami a silami najlepšie vedeli.
Napriek tomu už dnes existuje aj oficiálna psychologická diagnóza pre takéto správanie, pri ktorom všetku našu životnú energiu, záujmy a starostlivosť venujeme na zachraňovanie a naprávanie škôd toxického správanie niekoho iného v našej bezprostrednej blízkosti.
„Spoluzávislosť“ je stav, kedy prakticky neriadime svoj život a nie sme schopní prevziať zaň plnú zodpovednosť, pretože sme sa z nejakých dôvodov dostali pod silný vplyv iného človeka – najčastejšie člena rodiny, alebo životného partnera, ktorý trpí nejakou závislosťou, či duševnou poruchou. A my sme našou mysľou vyhodnotili, že naším životným poslaním je žiť vlastne jeho život, vo všetkom sa mu podriadiť a snažiť sa ho podľa nášho obrazu napraviť.
Tragédiou je, že alkoholikovi večným vylievaním alkoholu nepomáhame, narkomana nevyliečime skrývaním drog a člena rodiny, ktorý trpí narcistickou poruchou a výbuchmi zlosti nenapravíme tým, keď sa budeme snažiť tváriť, že vlastne žiadna porucha neexistuje a prispôsobovať reč, prejavy, potreby, autentickosť ostatných v rodine jeho náladám a hnevu.
Takýmto prístupom robíme jediné – v rodine, či vo vzťahu sa len kumulujú ďalšie konflikty, frustrácia, nepochopenie, množstvo nevypovedaných emócií, potrieb, právd, samotná chorá osoba sa takýmto spôsobom prepadá ešte hlbšie do svojich závislostí a zlozvykov, a ostatní členovia rodiny psychicky, emočne aj telesne doslova chradnú.
Naučili sa nežiť svoj život, naučili sa potlačiť svoju osobnosť, autentickosť, potreby, pocity v prospech choroby alebo problému svojho blízkeho. Nežijú tvorivo a aktívne, ale reaktívne, teda celý život len reagujú na okolnosti. Neriešia seba, ale vždy len toho druhého. Nevedia sa postarať o svoje základné potreby, nevedia, kam by mal smerovať ich život, kto vlastne sú. Ale vedia až príliš dobre, ako treba pomôcť človeku po ich boku, prečo je taký, aký je a čo by mali všetci okolo neho robiť, aby bol zachránený.
To je spoluzávislosť – keď jeden človek žije vlastne život toho druhého a celkom stratil svoj vlastný smer, schopnosť rozhodovať sa za seba, manažovať zdravým spôsobom svoj život v prospech vlastných hodnôt a zámerov. Stávame sa záchrancami aj dozorcami života druhých. Navonok to vyzerá ako obrovská láska aj obeta, no v skutočnosti spoluzávislí svojho „tyrana“ v hĺbke duše nenávidí, cíti voči nemu zášť, strach, odpor...
Robert Subby, ktorý napísal jednu z prvých kníh o tejto problematike („Co-dependency - An Emerging Issue“ – Spoluzávislosť – nový problém“) ju definoval aj ako „citový, psychický a funkčný stav, ktorý vzniká následkom dlhodobého vplyvu obmedzujúcich pravidiel, ktoré znemožňujú úprimné vyjadrenie citov a otvorenou diskusiu o osobných a medziľudských problémoch.“
Inými slovami, problém je obrovský, jasný a evidentný, no vo vzťahu spoluzávislosti sa o ňom nemôže otvorene a pravdivo hovoriť. Všetko slúži len tomu, aby nebol nijako obmedzený životný priestor postihnutého (alkoholizmom, záchvatmi hnevu...), no všetci okolo neho pomaly živoria a hynú.
Slovo spoluzávislosť sa prvýkrát začalo oficiálne objavovať v 70. rokoch minulého storočia, no odborníci sú si istí, že tento fenomén tu existoval v medziľudských vzťahoch odjakživa. Čím viac začali bádať jeho dynamiku, tým viac zaujímavých faktov odhaľovali.
Napríklad, že spoluzávislí si začnú po čase osvojovať podobné maniere ako tí, s ktorými žijú. Naučia sa byť tiež manipulatívni, klamú, hrajú hry, nie sú otvorení, úprimní vo vyjadrovaní svojich pocitov, sú v jednaní aj rozhodovaní vypočítaví...
Okrem toho sa až príliš často stáva, že ak niekto žije s alkoholikom a dostane sa z toho vzťahu, je veľká pravdepodobnosť, že aj ďalší jeho partner bude alkoholik. Ak mal niekto otca s narcistickou poruchou a nevysporiadal sa s tým, je takmer isté, že jeho partner bude človek, ktorý ho bude zneužívať. Týraná žena uteká od jedného tyrana k druhému...
Prečo? Pretože takíto ľudia fungujú v systéme spoluzávislosti, takým vzťahom sa naučili, tak to vedia a nepoznajú nič iné. Nemajú v sebe zdravú mieru autentickosti, slobody, sebaúcty, sebapoznania. Poznajú aké to je – nechať svoj život ovplyvňovať druhými. A tak sa spätne aj sami učia ovplyvňovať druhých. Chýba im sloboda a rešpekt k sebe aj druhým.
Či ide o skutočnú diagnózu, v tom sa psychológovia nezhodnú. No isté je, že keď naším životným vzorcom sú opakujúce sa vzťahy s alkoholikmi, či psychopatmi, problém a jeho riešenie musíme hľadať v sebe. Musíme si priznať našu chorobnú posadnutosť „pomáhať“ (v skutočnosti to ozajstná, efektívna pomoc nie je) druhým, zachraňovať, napravovať a starať sa, len aby sme sa nemuseli starať o vlastný život a prebrať zodpovednosť za vlastné rozhodnutia.
Súvisí tiež s extrémne nízkou sebaúctou, hraničiacou až so sebazaprením, pocitmi viny a nenávisti k sebe, čudnou závislosťou na krutých či egoistických ľuďoch a nezdravom záujme o nich.
Je to vlastne tiež chronický pocit obete, ukrivdeného, ktorému za celý jeho život môžu tí druhí. Bez nich a ich rozhodnutí by bol nikto. Oni ho formujú, oni za všetko môžu, ja nie...
Napriek tejto kruto znejúcej diagnóze spoluzávislý nepotrebuje výsmech, krutosť a obžalobu. Naopak, je človekom, ktorý naozaj potrebuje pomoc, záujem druhých, láskavosť, porozumenie, úctu. No prvým krokom k tomu je uvedomenie si svojho stavu a tejto diagnózy. Spoluzávislý, ktorý žil dlhodobo vedľa človeka, ktorého poruchou či závislosťou si nechal deformovať život, potrebuje takisto ako závislý istú formu liečenia a uzdravenia. No najprv musí svoj stav úprimne pomenovať a chcieť z neho von.
Treba si tiež uvedomiť, že byť spoluzávislým neznamená, že ste horší, alebo menejcenní. Jednoducho ste sa niekde v behu života naučili, získali zlé vzorce, ktoré vám začali škodiť. Mohlo to byť v detstve, mohlo to byť spoločnosťou, zlou interpretáciou zásad o tom, že je treba starať sa o druhých, mohlo to byť na základe rôznych tráum.
Neobviňujte sa za to, že ste sa stali spoluzávislými. Len ste si skrátka vybudovali nejaký systém pravidiel správania ako prežiť. A vy ste chceli prežiť. Žiť je niekedy ťažké aj vedľa zdravého a normálneho človeka. Žiť s narušenými a chorými ľuďmi (navyše od detstva) je omnoho ťažšie. Ak ste to prežili a chcete žiť svoj život v zdravých a normálnych vzťahoch, na ktoré ste stále nezanevreli, ste hrdinovia! Cesta von existuje, treba siahnuť po adekvátnej pomoci.
Prvým krokom je však rozpoznať, či týmto stavom trpíte. Tu sú základné znaky spoluzávislosti:
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies