Prechovávanie pocitov viny je tak povediac civilizačná univerzálna choroba, rozšírená po celom svete.
Život s pocitom viny dokáže celkom rozložiť našu myseľ, obrať ju o všetok pokoj, radosť aj sústredenie na správne veci. Pri pocitoch viny sme akoby konštantne prikvačení obrovským oloveným záťažím, ktoré ťaháme všade so sebou.
Svoj plný potenciál v takýchto podmienkach nemôže dosiahnuť náš mozog, myseľ, a v konečnom dôsledku ani náš život. Paradoxne, práve očakávania spojené s naším potenciálom sú často kľúčovou príčinou toho, prečo prežívame s pocitmi viny.
Vina je veľmi často emočné vyjadrenie konfliktu medzi tým, aké očakávania sme na seba položili (či už z vlastnej hlavy, alebo tlakom okolia) a tým, čo je pre nás v danej chvíli naozaj dobré, prospešné, správne a reálne.
Ak sa neustále ženieme za nerealistickými očakávaniami, ktoré v tomto životnom období a za daných okolností jednoducho nie je možné naplniť, žijeme v konštantnom pocite frustrácie a výčitiek voči svojej osobe, ktoré sú často silnejšie ako pomyselné kladivo sudcu. Dopadajú na našu hlavu, udierajú celú našu osobnosť, kárajú nás, naučia nás opovrhovať samými sebou.
A napokon vynášame kruté rozsudky: „Si nemožný!“ „Si zlý, si nehodný, si neschopný...“ „Nedokážeš žiť, nezaslúžiš si dobrý život, si vždy horší ako ostatní..“ „Vždy všetko pokazíš, nestojí za to o niečo dobré sa ti usilovať...“
Áno, toto všetko dokážeme nad sebou vyslovovať a v takýchto presvedčeniach so samým sebou žiť, ak sme sa zacyklili v živote, kde sa neustále naháňame za „prepálenými“ očakávaniami.
Tie často pochádzajú z rodín s prísnymi rodičmi, pre ktorých nebolo nič dobré, nedokázali vás pochváliť za drobnú vec, dávali vám najavo, že musíte plniť nekonečné očakávania druhých. Až potom dostanete lásku, prijatie, pochopenie. Z takejto výchovy sa vykľuje človek, ktorý bude v dospelosti sám seba bičovať neustálym naháňaním sa za fantastickými a nereálnymi výkonmi. Ktoré sa nikdy všetky a celkom nenaplnia. A tak žijeme v začarovanom kruhu stáleho pocitu viny a horkosti.
Ak máte tento problém, často je prvým a kľúčovým krokom práve zmeniť vaše očakávania. Niektoré môžu byť zdravé a realistické, no iné celkom toxické a zničujúce pre váš život. Práve také nám dokážu navodiť pocit tzv. falošnej viny. Preto falošnej, lebo existujú aj pocity viny po tom, čo sme urobili niečo naozaj zlé a tieto pocity nám dávajú najavo, aby sme to napravili.
Falošný pocit viny vzniká z nesplnenia očakávaní, ktoré sme sami na seba uvalili alebo ktoré na nás uvalili iní. A je jedno, aké to budú dnes, zajtra na seba vyrukujeme zasa s novými a ďalšími, a tak ďalej, do nekonečna...
Vždy si skrátka nájdeme na sebe a svojom živote niečo, čo sme mohli urobiť lepšie, dokonalejšie, dokázať a naložiť na seba ešte viac. Nikdy nie sme dosť. My, ani to, čo sme urobili. A tak natrvalo zostávame trčať v kruhu negatívnych myšlienok a sebaobviňovania.
Dobrou správou je, že keď pochopíte, ako vaše očakávania ovplyvňujú váš život, dáva vám to silu ich v prípade potreby upraviť. Prvá vec, ktorú musíte urobiť, je stráviť nejaký čas premýšľaním o svojich očakávaniach počas minulých nepriaznivých udalostí, vo vašich vzťahoch a životných cieľoch.
Ak sa vám podarí vystopovať a odhaliť vašu tendenciu a očakávanie, že „musíte vždy vyriešiť všetky problémy ľudí vo vašom okolí, postarať sa o ich pocity a spokojnosť“, už môžete s týmto falošným presvedčením pracovať. Jeho identifikovaním v konkrétnej situácii ho bude možné stále viac oslabovať, uvedomíte si, že ide o čisto nereálne a toxické očakávanie, ktoré tak bude stále slabnúť.
Ak ste si vedomí, že máte tendencie okamžite, po pár dňoch či týždňoch byť v niečom absolútne dokonalý profesionál, a ak sa tak nedeje, vyčítate si to, postupne môžete tieto myšlienky krotiť, oslabovať ich. Až tak, že si postupne začnete užívať proces učenia niečoho nového a prestanete sa tlačiť do zbytočného deštrukčného perfekcionizmu.
Dôležité je tieto „fejkové“ očakávania odhaliť. A najbližšie, keď vám budú chcieť skočiť do hlavy, jednoducho im poviete stop. Uvidíte, postupne je možné takéto toxické myšlienky eliminovať.
Aby sme si rozumeli – je v poriadku byť optimista, snívať a dúfať v dobré veci, mať túžby a plány do budúcnosti. No dúfanie je v tomto prípade niečo iné ako očakávanie. Očakávanie znamená nárokovať si na nejaký výsledok. Ktorý keď nepríde, prichádza sklamanie, odsúdenie a vina.
A tak...
... nabudúce, keď si všimnete, že vo vás vzniká očakávanie, skúste ho preformulovať na "dúfam" či „verím“. Nabudúce, keď sa budete cítiť podráždení priateľom, kolegom v práci alebo partnerom, ktorý neurobil niečo, čo ste od neho očakávali, presvedčte sa - oznámili ste mu to, vie o tom vôbec? Nabudúce, keď sa budete cítiť previnilo, pretože sa od vás očakávalo, že urobíte niečo pre niekoho iného, zastavte sa a spýtajte sa sami seba: "A naozaj som to musel urobiť?“
Každé svoje ďalšie očakávanie preverte kontrolnou otázkou: Koho očakávanie to je? Odkiaľ pochádza a prečo? Je odôvodnené, alebo ma chce iba viac zničiť? Ak pochopíme princíp nereálnych, priam toxických očakávaní a následných pocitov falošnej viny, urobíme tým veľmi veľa pre pokoj a jasnosť našej mysle, celkovej životnej vitality, zdravia a spokojnosti.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies