Za čo ďakovať, keď je toľko problémov? Plány nevychádzajú, zdravie je krehké, vzťahy ešte krehkejšie, nehovoriac o stále sa meniacej atmosfére v spoločnosti. Kto je kresťan, naozajstný, hľadajúci Boha, počúva, že Najvyššiemu treba vzdávať vďaku, a to za všetkých okolností, nielen tých dobrých, ale aj neveriacim sa to odporúča, lebo vďačnosť vzpružuje strápené srdce. Nanešťastie pre nás, bývame lapení a točíme sa v kruhoch všetci bez ohľadu na vieru či nevieru.
Viete, stáva sa to každému, že sa posadíme na modlitbu alebo len tak, aby sme bilancovali a začneme vymenúvať príjemné veci dňa. Jedlo, vodu, posteľ... Ale prichodí nám to také všedné, ako keby to bola samozrejmosť, čosi, s čím tak dajako rátame. Nie nadarmo sa však v Biblii píše, že čokoľvek máme, je darom pochádzajúcim z Božích rúk. Dokonca i život. Alebo najmä život.
Šťastnú cestu
Ako vždy, vybrala sa k lekárovi do iného mesta, než v akom bývala. Bola to rutina, opakujúca sa zhruba raz za dva týždne, občas aj raz za týždeň, záležalo od odporúčania lekára. Prebiehalo to rovnako, ako keby ktosi vopred povymýšľal scenár a potom to už nechal tak. Žiadne prekvapenia nenastávali, len ráno vstala, zasa nervózna, že sa musí náhliť. Porobila niečo pracovné s myšlienkou, že zvyšok dokončí, keď sa vráti domov a nasadla s bratom do auta.
„Hlavne sa v poriadku vráť domov,“ zaželal jej priateľ. To bola prvá zvláštnosť dopoludnia, lebo jakživ jej ani on, ani nik z blízkych nezvykol podobné veci želať. Pousmiala sa, lebo to bolo milé, ale súčasne pokrútila hlavou.
„Veď idem len neďaleko,“ povzdychla si a vyslovila prosbu, tichú a tiež pravidelnú, nech sa vybaví čím skôr.
Druhé prekvapenie
Jazda prebiehala pokojne. Sem-tam ktosi prehodil slovo či dve, nekonali sa hlboké debaty. A vtom...
Volant sa začal sám od seba vykrúcať, autom sa niesli zvláštne, veľmi zvláštne zvuky. Akési pukanie, škrípanie a ešte niečo, čo sa nedalo identifikovať.
„Niečo je asi s kolesom,“ skonštatoval jej brat, ktorý zastával úlohu vodiča. K lekárovi neprišli, našťastie, vlastne nie, vďaka Bohu a Jeho milosrdenstvu, neboli priveľmi ďaleko od domova, a tak odstavil auto, chvíľu vyčkali a potom pomaly, so strachom a aj zmesou zmätku, išli naspäť.
Hlavou jej prebehlo snáď dvetisíc možností, čo sa mohlo udiať. Samozrejme, že ohrozovali nielen seba, ale aj ostatných cestujúcich, a tak vďačnosť bola dvojitá.
Nie je to tak
Hoci si myslíme, že ďakovať za život je obyčajné, nie je to tak. Toľkí sa dnes nezobudili. Toľkí dnes nasadli do áut, rodinným príslušníkom vlepili zopár vlažných bozkov na rozlúčku a viac ich nebolo. Toľkí sa ocitli v nemocnici a viac sa nedostanú domov. Toľkí možno budú napadnutí, okradnutí o majetok aj o holý život. Pánabeka, veď keď spočítame, vynásobíme a pričítame, zistíme, že žiť za to stojí. V stereotype, vo vetre, ktorý štípe do tváre, v sklamaniach aj radostiach, v slnku, čo páli tak, až by sa človek najradšej niekoľko dní nehýbal. A je to dar, ktorý Boh pre nás utvoril. Je to možnosť meniť seba, pomáhať iným. Milovať Boha, snívať, dýchať, smiať sa aj plakať, tancovať aj ležať. Je to všetko. Kto žije, má všetko, lebo hlavná je príležitosť začať znovu. A ktovie, koľkokrát sme tu už nemuseli byť, keby práve On, všemohúci a dokonalý, nezasiahol v náš prospech.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies