Štokholmský syndróm získal svoje meno vďaka udalostiam, ktoré sa odohrali v roku 1973 v švédskom hlavnom meste. V auguste toho roku ozbrojený lupič Jan-Erik Olsson vtrhol do banky Kreditbanken a vzal štyroch zamestnancov ako rukojemníkov.
Štokholmský syndróm je psychologický fenomén, ktorý opisuje situáciu, v ktorej rukojemník začína vyjadrovať súcit a sympatiu voči páchateľovi. V niektorých prípadoch sa obeť dokonca postaví na stranu únoscu a ochráni ho pred políciou alebo justíciou. Ako vzniká tento iracionálny pocit? Aké sú jeho príčiny a dôsledky? A aké sú najznámejšie prípady štokholmského syndrómu v histórii a médiách?
Štokholmský syndróm získal svoje meno vďaka udalostiam, ktoré sa odohrali v roku 1973 v švédskom hlavnom meste. V auguste toho roku ozbrojený lupič Jan-Erik Olsson vtrhol do banky Kreditbanken a vzal štyroch zamestnancov ako rukojemníkov.
Počas šesťdňového obliehania banky Olsson požadoval, aby mu bol privedený jeho kamarát a spoluväzeň Clark Olofsson, ktorý mal pomôcť pri úteku. Polícia súhlasila s jeho požiadavkou a Olofsson sa stal druhým únoscov.
Zaujímavé bolo, že rukojemníci sa začali správať veľmi priateľsky k obom zločincom a dokonca im telefonovali z banky, aby ich presvedčili, aby sa nevzdali. Keď bol únos ukončený, rukojemníci odmietli vypovedať proti Olssonovi a Olofssonovi a vyjadrili im svoju vďaku a obdiv. Jeden z rukojemníkov, Kristin Enmark, dokonca neskôr navštívil Olssona vo väzení a pomohol mu získať právneho zástupcu.
Toto nezvyčajné správanie rukojemníkov upútalo pozornosť médií a verejnosti, ale aj psychológov, ktorí sa snažili vysvetliť, prečo sa obeť stotožnila s páchateľom. Jeden z nich, Nils Bejerot, vymyslel termín “štokholmský syndróm” a začal študovať tento fenomén podrobnejšie.
Štokholmský syndróm je definovaný ako “pozitívna emočná väzba medzi rukojemníkom a únoscov, ktorá je iracionálna vzhľadom na nebezpečenstvo, ktorému je rukojemník vystavený”.
Tento syndróm sa môže vyskytovať nielen v prípadoch únosov, ale aj v iných situáciách, kde je človek závislý na inej osobe, ktorá ho zneužíva, napríklad v domácom násilí, sexuálnom otroctve, terorizme alebo sektách. Niektorí odborníci považujú štokholmský syndróm za formu traumatickej väzby, ktorá je spôsobená extrémnym stresom a strachom.
Existuje niekoľko teórií, ktoré sa snažia vysvetliť, prečo sa štokholmský syndróm vytvára. Jedna z nich je založená na evolučnej psychológii a tvrdí, že ľudia majú tendenciu prispôsobiť sa svojmu prostrediu, aby prežili. Keď je človek vystavený hrozbe smrti, jeho mozog sa snaží nájsť spôsob, ako znížiť napätie a získať kontrolu nad situáciou.
Jednou z možností je nadviazať pozitívny vzťah s agresorom, ktorý môže znamenať rozdiel medzi životom a smrťou. Tým sa vytvára ilúzia, že agresor je láskavý a spravodlivý, a že obeť má na jeho správanie vplyv. Táto stratégia môže byť účinná v krátkodobom horizonte, ale v dlhodobom horizonte môže mať negatívne následky na psychické zdravie obete.
Iná teória sa opiera o kognitívnu disonanciu, ktorá je stavom, keď človek zažíva vnútorný konflikt medzi dvomi protichodnými presvedčeniami alebo postojmi. Keď je človek vystavený násiliu alebo zneužívaniu, jeho mozog sa snaží zmierniť tento konflikt tým, že zmení svoje presvedčenie alebo postoj tak, aby bol v súlade s realitou.
Napríklad, ak je človek zbitý svojím partnerom, môže si povedať, že si to zaslúžil, alebo že partner ho v skutočnosti miluje. Tým sa zníži pocit viny, hanby a bezmocnosti, ktoré by inak cítil. Tento mechanizmus je však nezdravý a môže viesť k zhoršeniu sebavedomia, sebaúcty a sebarealizácie obete.
Štokholmský syndróm sa objavil v mnohých prípadoch v histórii a médiách, ktoré ilustrujú jeho rôzne podoby a prejavy.
Vnúčka bohatého mediálneho magnáta, ktorá bola unesená v roku 1974 skupinou ľavicových revolucionárov zvaných Symbionická oslobodzovacia armáda. Po niekoľkých mesiacoch únosu sa Hearst stala členkou skupiny, zúčastnila sa na ozbrojených lúpežiach a natočila video, v ktorom odsúdila svoju rodinu a kapitalizmus.
Po jej zatknutí v roku 1975 sa Hearst vrátila k svojej pôvodnej identite a tvrdila, že bola mozgovo umytá a donútená k spolupráci so skupinou. Jej prípad vyvolal veľkú diskusiu o tom, či bola obeťou alebo páchateľkou, a aký vplyv mal na ňu štokholmský syndróm.
Elizabeth Smart bola dvanásťročné dievča, ktoré bolo unesené v roku 2002 z jej domu v Salt Lake City, Utah, ozbrojeným mužom menom Brian Mitchell. Spolu so svojou manželkou Wandou Barzee držal Smartovú deväť mesiacov v zajatí, kde ju sexuálne zneužíval a nútil ju k noseniu rúcha.
Počas svojho únosu Smartová sprevádzala svojich únoscov na verejných miestach, kde ju nikto nespoznal. Až v marci 2003 ju polícia našla a oslobodila vďaka dvom svedkom, ktorí rozpoznali Mitchella a Barzee z televíznej relácie America’s Most Wanted.
Smartová sa po svojom zážitku stala aktivistkou a hovorkyňou za prevenciu a ochranu pred sexuálnym násilím a únosmi. Založila nadáciu Elizabeth Smart Foundation, ktorá sa zameriava na vzdelávanie, osvietenie a nádej pre obeťe a ich rodiny. Tiež napísala svoju autobiografiu s názvom My Story, v ktorej podrobne opisuje svoj prípad a svoje uzdravenie.
Smartová je jednou z najznámejších obetí štokholmského syndrómu, pretože sa počas svojho únosu neoponovala svojim únoscov, ani nevyužila príležitosti na útek. V jednom rozhovore povedala, že sa bála, že by ju Mitchel zabil, ak by sa pokúsila utiecť, a že sa cítila zlomená a bezcenná po tom, čo ju znásilnil. Povedala tiež, že sa snažila nájsť spôsob, ako prežiť a nájsť zmysel v svojej situácii.
Štokholmský syndróm je závažný psychický stav, ktorý si vyžaduje odbornú pomoc a podporu. Nie je to niečo, čo sa dá prekonať len silou vôle alebo rozumom. Obeť potrebuje pochopenie, empatiu a bezpečie, aby sa mohla zbaviť svojej traumy a obnoviť svoju sebaúctu a identitu. Lieči sa vicerými spôsobmi.
Psychoterapia: Je to proces, v ktorom sa obeť stretáva s kvalifikovaným psychológom alebo psychiatrom, ktorý jej pomáha pochopiť a spracovať svoje pocity, myšlienky a správanie. Psychoterapeut používa rôzne techniky, ako napríklad kognitívno-behaviorálna terapia, traumou informovaná terapia, EMDR (Eye Movement Desensitization and Reprocessing) alebo hypnóza, aby pomohol obeti zmeniť svoje negatívne presvedčenia, zmierniť svoj stres a traumu a posilniť svoje zdroje a schopnosti. Psychoterapia môže byť individuálna alebo skupinová, podľa potrieb a preferencií obete.
Farmakoterapia: Je to použitie liekov, ktoré môžu pomôcť obeti zvládať príznaky, ako sú úzkosť, depresia, nespavosť, nočné mory alebo flashbacks. Lieky by mali byť predpísané a kontrolované lekárom, ktorý sleduje ich účinnosť a vedľajšie účinky. Lieky by nemali byť používané ako jediný spôsob liečby, ale ako doplnok k psychoterapii a iným formám pomoci.
Sociálna podpora: Je to pomoc a podpora, ktorú obeť dostáva od svojej rodiny, priateľov, komunity alebo organizácií, ktoré sa zaoberajú problematikou štokholmského syndrómu. Sociálna podpora je dôležitá pre obnovu dôvery, sebadôvery a sociálnych zručností obete. Obeť by mala byť povzbudzovaná, aby sa podelila o svoje pocity a skúsenosti, aby sa necítila osamelá a izolovaná. Obeť by tiež mala byť chránená pred ďalším kontaktom s páchateľom, ktorý by mohol ohroziť jej bezpečnosť a uzdravenie.
Štokholmský syndróm je zložitý a kontroverzný fenomén, ktorý sa môže dotknúť každého, kto je vystavený násiliu alebo zneužívaniu. Nie je to znak slabosti alebo hlúposti, ale obranný mechanizmus, ktorý sa snaží zmierniť utrpenie a strach. Je dôležité, aby sme pochopili, že obeť nie je vinná za svoje pocity, ale že potrebuje pomoc a podporu, aby sa vyrovnala s traumou a zotavila sa z nej.
Zdroje:
www.eduworld.sk/cd/jana-antalova/1606/tyra-ma-ale-aj-tak-ho-milujem-viete-co-je-stokholmsky-syndrom
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies