Ženieme sa za ňou, hoci ju nikdy nenájdeme. Kde je ukrytá dokonalosť?

Nejde ani tak o dokonalosť v nás, nejde o to, aby sme my boli dokonalí, lebo, pravdupovediac, už sme si tak dajako zvykli, že máme chyby a niektorí si z nedostatkov vraj urobili svoje prednosti. Ale jeden dokonalý večer. Jedna dokonalá chvíľa, v ktorej by nebolo nič, len radosť. Nezatienila by ju bolesť, ani fyzická a ani vnútorná. Nezhaslo by ju sklamanie či nutnosť opäť sa ponáhľať za dňami. Bola by skrátka... Dokonalá.
 
Synovec a rozprávka
Blížili sa veľkonočné sviatky a v cirkvi, ktorú navštevovala, sa pripravovalo video pre deti. Niečo krátke, výstižné, ale najmä vyhovujúce detskému zvedavcovi. Niečo, čo by obsahovalo posolstvo o kríži aj zmrtvychvstaní. Tak vymyslela, že do celého nápadu zapojí aj svojho synovca. Vtedy mal šesť rokov a vystupovanie pred kamerou mu nerobilo žiaden problém. Skôr naopak, zdalo sa, že sa v tom vyžíva.
 
Išlo o príbeh, že on je kráľ a predstiera obrovský smútok. Všetci v kráľovstve sa pokúšali ho rozveseliť, ale bezúspešne, ba veru aj pri niektorých pokusoch zaspal.
 
No a tu nastal zádrheľ. Naplánovala to tak, že mal akože zaspať a chrápať iba raz, potom príbeh pokračoval ďalej, ale jemu sa to tak zapáčilo, až to zopakoval niekoľkokrát a nemienil sa vzdať, jednoducho trval na tom, že takto to bude súčasťou videa. Vzdala sa teda aj ona, ale ako perfekcionistku ju škrelo, že to nie je dokonalé. Chcela dať Bohu to najlepšie a, pravdaže, aj ľuďom.
 
„Je to perfektné, deti sa na tom zabávajú,“ hovorili jej.
 
Ale až keď si sadla k modlitbe, došlo jej to naplno.
 
„Dokonalý som iba ja,“ prenikla k nej myšlienka a vedela, že je to spôsob, akým sa jej Boh prihovára. Vraví jej, aby sa netrápila, lebo len On je dokonalý, a keď sa bude hnať za tým, čo na tomto svete nikdy nedosiahne, tak potom sa ochudobní o zábavu. Aj o poučenie, že niekedy plány nevyjdu, aj keď v našich mysliach vyzerajú dokonalo, a aj tak to môže dopadnúť pekne. Možno až úžasne.
 
Divadlo
V stredu večer sa rozhodli ísť do divadla. Tak veľmi sa tešila, šlo totiž o jej obľúbený príbeh. Hrali sa Búrlivé výšiny a ona už horela nedočkavosťou. Čo na tom, že knihu čítala už aspoň desaťkrát a film videla rovnako tak často, beztak si predstavovala, aké to asi bude.
 
No ale len čo nadišla streda, bola nútená ráno navštíviť zubára a viete, ako to býva, takáto návšteva človeka poriadne otrávi. Aj ona bola otrávená, ubolená a ako keby sa necítila vo svojej koži. Zo všetkých síl sa sústreďovala na mimoriadny herecký výkon, len večer, keď sa predstavenie skončilo a jej spoločník sa spýtal, ako sa má, odpovedala sklesnuto.
 
„Bolo to krásne. Ale prečo nemôže byť niečo aj dokonalé?“
 
Až keď prešiel nejaký čas, za svoju vtedajšiu náladu sa vyhrešila. No a čo, že musela ísť predtým k zubárovi? Veď po rokoch si nebude pamätať, či ju bolel alebo nebolel zub, zapamätá si len, ako sedela v divadle, ako sa nechala dojať, ako na konci spolu s ostatnými účastníkmi tlieskala odušu. A dokonalosť? Ach, práve v tom je to tajomstvo, keď ju prestala hľadať, našla radosť. Pochopila, že len Boh je dokonalý a že ju učí žiť pre terajšok. Netrápiť sa minulosťou, neobávať sa budúcnosti. Ale len sedieť, usmievať sa a tlieskať.