Útok ajatolláhskeho režimu na Izrael v noci zo soboty na nedeľu 13. - 14. apríla je zatiaľ najväčšou regionálnou krízou po druhom vojenskom útoku Ruska na Ukrajinu.
Prepadnutie Ukrajiny cez západnú ruskú hranicu, podobne ako útok na Krym roky predtým svet (napodiv vrátane Valného zhromaždenia OSN) síce odsúdil, ale nepotrestal. Ono začínať si s Putinovým Ruskom by bolo rovnakým rizikom ako by kedysi „bolo bývalo“ začínať si s Hitlerovým Nemeckom. Kým nezaútočilo na Poľsko. Dovtedy sa verilo, že sa to „nejako utrasie“.
Že v hre na Strednom východe je subregionálna kríza, bolo zrejmé už po útoku piatich arabských štátov na maličký Izrael v máji 1948. Že arabsko-izraelský konflikt, na ktorom sa Irán ešte nezúčastnil, sa vyvinul do regionálnej krízy, bolo zrejmé už od roku 1967 (šesťdňová vojna). Úplne zreteľne potom od útoku Egypta a Sýrie na Izrael v roku 1973, keď ropné embargo ekonomicky ochromilo západnú ekonomiku.
Atak na USA v septembri 2001 už nieslo všetky črty globálneho ohrozenia. Napadnutý štát však nepotrestal štát poskytujúci útulok útočníkom (Afganistan) masívnym zničením jeho infraštruktúry. Namiesto toho mu ponúkol mu nákladnú vojenskú, finančnú, ekonomickú, zdravotnícku a inú pomoc dúfajúc v to, že keď si voliči, vrátane žien, zvolia svojich zástupcov v parlamente, politici ich potom predsa budú rešpektovať. Ach, tí Američania! Tú istú šancu poskytli o pár rokov Iraku. Zachránili ho síce od masakrov sýrskych rozmerov „arabskej jari“, ktorá dopadla katastrofálne, ale sami si veľmi nepomohli.
Doteraz si Irán riešil ideologicko-náboženský konflikt s Izraelom zástupnými subjektmi (Hamas, Hizbolláh, najnovšie jemenskí šíitski Húsiovia), teraz ale už si Izraelčania a Iránčania nevybavujú účty cez tretie štáty (Pásmo Gazy, Sýria, Libanon), ale tu jeden suverénny štát zaútočil na iný suverénny štát, ktorého existenciu navyše popiera. Po útokoch iránskych revolučných gárd na svoje obyvateľstvo Izrael reagoval po svojom. Podnikol ozbrojenú leteckú odvetu na ústrednú centrálu iránskych revolucionárov v sýrskom Damasku. Malo to byť vážne varovanie Jeruzalema pre Teherán, ale Irán sa rozhodol k odvete a vypustil 300 projektilov (dronov, rakiet rôznych typov) na celý Izrael.
Právo na obranu omieľa do omrzenia každý západný štátnik, od amerického Bidena cez britského Sunaka až po francúzskeho Macrona, opičí sa po nich aj generálny tajomník OSN. Bezprostredne po iránskom útoku sa rátalo s tým, že Izrael, ktorý s nim vopred rátal, má už pripravené scenáre na odvetu. Západní štátnici mu vyjadrili podporu, ale nie spätnej reakcii na útok. Iba pochopenie pre sebaobranu. Bleskovo sa pridala aj skupina najvyspelejších krajín skupiny G-7 (US, Kanada, Japonsko a štyri európske štáty) a vplyvný newyorkský denník Wall Street Journal, s odvolaním sa na„významné zdroje z kruhov vysokých úradníkov“ považoval izraelskú odplatu za hotovú vec. Lenže veci sa v priebehu 48 hodín rýchlo zmenili.
Kľúčový sponzor židovského štátu na Strednom východe, USA, reprezentované momentálne Demokratickou stranou, veľmi rýchlo ubezpečil Izrael o svojej podpore, ale prakticky zakázal Izraelčanom vojenskú odpoveď vyjadrením, že USA sa v žiadnom prípade nezapoja do odvety proti teokratickému režimu v Iráne. Reakciu J. Bidena by niektorí označili za pokryteckú, iní za pragmatickú.
Irán síce dnes označuje svoj bezprecedentný útok na satanský Izrael za veľké víťazstvo, ale to isté predsa robil aj Saddám Husajn, keď v roku 2003 americké jednotky už vstupovali na predmestia Bagdádu. Zvíťazili sme v „matke všetkých bitiek“, hlásal. Nuž, nakoniec ho Iračania (šíitskí) s veľkým jasotom popravili. Slušne, s Koránom v rukách. Mučeniu a zohaveniu jeho tela zabránila americká okupačná správa Iraku, ktorá mu umožnila súdny proces à la Amerika.
Podľa vyjadrení západných politikov utrpel ajatolláhský iránsky režim veľký debakel. Vypustil na Izrael okolo 300 najrôznejších striel. Samozrejme s cieľom zničiť čo najviac objektov a zabiť čo najviac ľudí. Ak by sa to aspoň len trochu podarilo, to by bolo slávy! Tento ciel však kolosálne zlyhal. 99% útočného vzdušného potenciálu zničili Izraelčania, a to nielen s pomocou ich otvorene spolupracujúcich spojencov, ale aj tých tichých (nielen USA a spol., ale tiež Saudskej Arábie a vraj aj Jordánska) likvidovali strely na Izrael odpaľované z Jemenu). Úspechom bol relatívne neškodný zásah jednej vojenskej základne v púšti Negev a ešte väčším víťaztvom bolo vážne zranenie jedného beduínskeho sedemročného dievčatka. Ibaže to je akosi málo vzhľadom a tak masívny útok.
Západné krajiny, USA ako supersponzor Izraela na prvom mieste, zatiaľ od očakávanej odvety Izraela dávajú ruky preč. O úspechu a víťazstve Izraela prehovoril aj nemecký kancelár Olaf Scholz (Berliner Zeitung, 16. apríla) a iní. A pýtajú sa medzi riadkami: Čo vlastne ešte chcete, Židáci? Veď ste vyhrali!
Ani v židovskom štáte nepanuje zhoda. Vo vojnovom izraelskom kabinete okamžitú ozbrojenú reakciu na iránsky útok vetovali vojaci: minister obrany a náčelník Generálneho štábu Izraelských ozbrojených síl. Iné názory sa objavujú v Knesete (parlamente) a na uliciach, kde demonštranti, trápení otázkami obmedzenia kompetencií Najvyššieho súdu, nekončiacou vojnou v Pásme Gazy a problémom rukojemníkov, požadujú od vlády rozhodnú odpoveď a „oko za oko“ (možno obe oči vrátane celého chrupu za jedno).
Nikto nevie momentálne povedať, či židovský štát na útok na svoje územie odpovie rovnakou mincou. Možno áno, ale nevie sa, kedy, ako a kde. Vojenské objekty, rezidencie duchovných papalášov, energetická infraštruktúra, kybernetické sabotáže? Podporu západných štátov však nemá. Tie hovoria, že Izrael zvíťazil a teraz je treba „neeskalovať“ konflikt.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies