Ústa samý med, ale ruky prázdne, takí sú ľudia, čo milujú len frázy

Nechápte to nesprávne, niežeby na modlitbe bolo niečo zlé. Alebo žeby sa neoplatilo s ľuďmi rozprávať a opakovať im slová, hoc ošúchané, ale povedané zo srdca. Lenže niekedy sú situácie, keď to chce viac, oveľa viac než len slová, a ak tomu neporozumieme, nielenže ochudobníme seba, ale aj druhých, ktorým sme mohli aspoň o niečo odľahčiť bremená.
 
Mŕtva a živá viera
 
Biblia tomu hovorí mŕtva viera. Je to taká viera, ktorá má v ústach med, ale ruky prázdne. Jazyk samý cukor, ale nohy sú príliš lenivé. Predstavte si napríklad človeka, ktorý nemá čo jesť a čo si obliecť. Ten, kto rád iných kŕmi frázami len príde, usmeje sa a povie, že sa bude modliť, vysloví zopár požehnaní a s pocitom, ako dobre to vykonal, zasa odíde, odkiaľ prišiel, žiť si vlastný život. Avšak človek, ktorého viera žije, nemusí ani nič vysloviť, len pristúpi, ponúkne jedlo a zaoblečie telo bez šiat. To je skutočná láska. To je žitie bez fráz, so srdcom na dlani. V praxi môže mať veľa odtieňov. Niekedy to sú len maličkosti, avšak aj tie, ak sú dané v správnom čase, lesknú sa viac ako drahé perly.
 
Objatie
 
Kvetka bola navštíviť matku v nemocnici. Prostredie ponuré, ale to tak býva vždy, však? Vošla do izby a všimla si, že jej mama už má návštevu, zašli za ňou ich známi kresťania. Očami blúdila po izbe a zaujalo ju ešte niečo. Alebo lepšie napísané, ešte niekto ju zaujal. Akási žena tam ležala, schúlená, smutná. Priam z nej kričala osamelosť.
 
Kvetka sa dala do rozhovoru s matkou aj ostatnými návštevníkmi, ale nedalo jej to. Nakoniec podišla k žene a spýtala sa:
 
„Vy nič nepotrebujete?“
 
Odpoveď žiadna. Zaskočene hľadela na ženinu tvár, až matka potom vysvetlila, že jej spolubývajúca v nemocnici nerozpráva. Že má zrejme nejakú chorobu, možno psychickú, že ju nikto nenavštevuje. Vraj kresťania sa tam už za ňu aj modlili. Kvetke stislo srdce, a tak ženu objala. Držala ju v náručí, hladila, až postrehla, že žena síce neodpovedá a ani inak nereaguje, ale po lícach sa jej kotúľajú slzy dojatia. Bol to silný okamih pre nich obe. Bola to láskavosť, chodiaca a dýchajúca, ku ktorej netrebalo slová. Len skutky, ozajstné, podané zo srdca, ktoré je dostatočne široké, aby okrem svojich potrieb videlo aj potreby druhých, aby rozdávalo a rozdávalo, aby jednoducho ľúbilo.