Úsilie dostať sa do OSN prinieslo novovzniknutej politickej entite Palestínskych Arabov niektoré úspechy, ale nie ten hlavný.
Uznanie akéhokoľvek štátu za plnoprávneho člena málo efektívnej, ale predsa len papierovo fungujúcej najdôležitejšej svetovej organizácie, sa riadi svojimi pravidlami. Súhlasiť musí vyvolený orgán OSN – jeho Bezpečnostná rada – pričom jeden každý z jej členov má právo návrh odmietnuť, právo veta. K hlavným „vetistom“ tradične patria Sovietsky zväz, neskôr Ruská federácia, a USA. Každý bránil vetom svoj kultúrno-spojenecký košiar. Aj keď všetci stáli členovia „pätnástky“ v BR OSN je za predložený návrh, aj tak iba jedenásť z nich môže rezolúciu presadiť. Iste, ibaže ak jeden z vyvolených nie je proti. Uznajte, svet diplomacie nie je spravodlivý.
Prijímanie Palestínskej autonómie do OSN a jej povýšenie na štát v tejto chromej organizácii, sa tiahne roky. Uznanie akéhokoľvek štátu ako člena OSN si vyžaduje vyjadrenie politickej vôle jedného každého zo 193 členských krajín.
Menší brat OSN, akýsi ľavoboček – jej Valné zhromaždenie – s tým nemalo problém už v časoch doznievajúceho umieračiku studenej vojny, v ktorej už jednej časti bipolárneho sveta naozaj zvonila hrana. V roku 1988 uznala arabskú Palestínu väčšina vtedajších členov OSN. Ibaže narazili na právo nesúhlasu (pojem„veto“ v Charte OSN nenájdete) v Bezpečnostnej rade. Inak novučičký národ Palestínskych Arabov zaznamenal kolosálny úspech. Dodnes (2024) ho vo Valnom zhromaždení OSN akceptovala ako „štát“, t. j. ako subjekt medzinárodného práva, väčšina členských krajín a palestínski Arabi získali neskôr, v roku 2012, v OSN status pozorovateľa. Jeho štátnosť a plné členstvo blokujú permanentne svojím „vetom“ USA. Ideovo príbuzní bratrančekovia – stáli členovia BR OSN, Spojené kráľovstvo a Francúzsko, sa v tejto otázke takticky zdržujú hlasovania. Nechcú riskovať výbuch pod Eiffelovkou alebo pod Towerom. Mimochodom, tieto koloniálne múmie nemajú v BR OSN už nič čo pohľadávať, ale prispievajú vraj k bezpečnostnej stabilite sveta...
Vďaka statusu pozorovateľa má však Palestínska autonómia (iba sa nevie ktorá), prístup k Medzinárodnému trestnému tribunálu (ostošesť podáva žaloby na židovský štát) a stala sa príslušníkom bezvýznamnej, ale kultúrne váženej suborganizácie UNESCO. Umožňuje jej to napr. blokovať archeologické vykopávky pod Chrámovou horou v Jeruzaleme, aj keď tam Izrael ako pozorovateľov prizval renomovaných archeológov z moslimských krajín. Tým sa tam ale nechce ísť.
Snahy stať sa členom ďalšieho „podčlianku“ OSN – WHO – Svetovej zdravotníckej organizácie, stroskotali už dávnejšie. Ako inak, na zamietnutí USA. Táto tradovaná kapitalistická krajina pohrozila, že ak sa roztrieštený a nesúvislý štát nesúci nálepku Štátu Palestína stane členom WHO, úplne zastavia svoje finančné príspevky pre OSN. USA prispievajú do rozpočtu tejto organizácie asi štvrtinou. Bez tejto injekcie by mohlo hlavné sídlo OSN zbaliť kufre a nájsť si nového sponzora.
V niektorých amerických, ale aj japonských a iných nezbedných časopisoch sa napokon objavili tu menej, tu viac vtipné karikatúry večných úradníkov OSN, ako sa tápavo pohybujú v Moskve, Pekingu alebo dokonca v severokórejskom Pchjongjangu. Nespočetné desaťtisíce zaslúžených úradníkov si však už zvykli na pohodlie „veľkého jablka“, s tým spojenými vysokými platmi a niekam do Ulánbátaru ich to netiahne.
Kto je za medzinárodné uznanie štátu Palestína? Áno, je to momentálne (k piatkovému hlasovaniu 19. 4. 2024) 138 členských krajín OSN, patrí k nim aj Slovensko a Česko. Lenže 55 krajín zastúpených vo Valnom zhromaždení pristúpenie tejto politickej entity odmieta. Dôvod? Rokujte s Izraelom o mieri, prestaňte podporovať terorizmus, ujasnite si, či vládu máte v Gaze alebo v Ramalláhu, skúste načrtnúť hranice vášho budúceho štátu, zmierte sa s tým, že už nebudete pánmi v historickej Palestíne, aj Židia sú totiž ľudia. A prosím, žiadny antižidovský apartheid, ktorý ste zaviedli už veľmi, veľmi dávno, stáročia pred vojnou proti Izraelu v roku 1948. Už sa nemôže stať to, čo v americkom Camp Davide v roku 2000, keď vtedajší palestínsky mučeník (však ho v nemocnici otrávili Francúzi, nie?), sľuboval prezidentovi Clintonovi mierovú dohodu so Židmi (dostal by bol všetko, vrátane východného Jeruzalema ako hlavného mesta palestínskeho štátu, vysťahovanie izraelských Židov z ich pravlasti – Judska a Samárie), lenže po prílete do Washingtonu D. C. si svoje sľuby akosi rozmyslel a mier nepodpísal.
Preziden Clinton ho vtedy verejne nazval„veľkým klamárom“.
Nie všetky krajiny, ktoré (v málo významnom Valnom zhromaždení OSN) súhlasia so vstupom Palestínskej autonómie ako suverénneho štátu do OSN bez splnenia vyše uvedených podmienok.
Ako už uvedené, nesúhlasní hriešnici čítajú 55 štátov z celkového objemu 193 štátnych subjektov (na priechodnosť vo VZ OSN potrebujete dve tretiny, ale až po súhlase všetkých stálych členov BR OSN). Bývalé komunistické federácie (ZSSR, Juhoslávia, Československo a efemérne Česko-Slovensko) sa po svojom rozpade v tejto otázke úplne nezhodli. Česko a Slovensko si dnes na pôde OSN stoja za bývalým uznaním (1988) Štátu Palestína. Z bývalej juhoslovanskej federácie sa proti tejto myšlienke stavajú Chorvátsko a Slovinsko. Z niekdajších zväzových republík Sovietskeho zväzu s pripustením Palestíny do OSN nesúhlasia všetky tri pobaltské štáty, Arménsko a Moldavsko.
Deliaca línia ide aj cez severské krajiny. Švédsko je za, Fínsko, Nórsko a Dánsko proti a Palestínčanom odkazujú: rokujte o mieri s Izraelom a nekričte„Od rieky k moru, Palestína bude slobodná“. V angličtine sa to aj rýmuje: „From the River to the Sea, Palestine will be free“. Znamená to, že pre Izrael nie je na tomto malom kúsku zeme ani centimeter miesta.
Lenže pred možným hlasovaním v piatok 19. apríla už bolo rozhodnuté. Americká veľvyslankyňa pri OSN Linda Thomas-Greenfieldová sa už vyjadrila jasne: Ak nechcete mier a zmysluplné dvojštátne riešenie, nenájde Štát Palestína ako plnoprávny člen v OSN svoje miesto.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies