Býva to tak u každého. Môžeme byť aktívni, možno dokonca až priveľmi, že si nás iní nám blízki ani nevedia predstaviť nečinných a odrazu sa niečo zmení. Rýchlosť sa spomalí, akosi sa nám nič nechce a pred nami sa namiesto predošlej oblohy plnej hviezd, rozprestiera čierňava.
Nemusí to byť vždy v dôsledku ťažkej situácie, hoci, áno, tam dochádza k vyčerpaniu a človeku sa stráca všetko, aj zmysel. Avšak stáva sa to aj v iných prípadoch, dovolím si povedať, že je to akési prirodzené. Nie vždy nám je do spevu a tanca, nie vždy sa širokánsky usmievame pri speve vtákov, nie vždy nás zamestnania napĺňajú až po okraj. Lebo také je raz žitie. Zovšednieva. Odchádza sladkosť, čas sa vlečie.
Jasné, že vtedy si želáme, aby sme si mohli dovoliť nebyť aktívni a chceme počuť rady, ktoré nám napovedia, že len máme pokračovať v nečinnostiach a akosi sa to samo napraví. Lenže viete čo? Nenapraví.
Pokračoval ďalej
Tí, čo trošku čosi tušia o Biblii, už určite zachytili meno Abrahám. Veľký muž Boží to bol. Povolaný opustiť svoju zem, ísť úplne do neznáma.
Aby som však bola presná, povolanie hýbať sa ďalej a opustiť svoju krajinu, dostal už Abrahámov otec. A on aj šiel, postavil sa, vzal svoju rodinu a cestoval, avšak neprišiel presne tam, kam ho Boh volal. Urobil to, čo i my robievame. Kdesi v polovici cesty si povzdychol, usadil sa tam, kde bol a už nikam viac nekráčal. A to je vlastne aj jediné, čo o ňom Biblia prezrádza. Veľmi málo. Len niekoľko viet, napísaných bez emócií. Že žil, že bol povolaný, ale nedostavil sa do cieľa.
No a tak to ostalo na jeho synovi, ale on, na rozdiel od otca, zachoval poslušnosť. Neviem síce, aké to vtedy bolo a čo mal vpísané vo svojom srdci on aj jeho manželka, ale dokážem si predstaviť, že do smiechu im dvakrát nebolo. Jednak išli do neistoty, a jednak ich ešte čosi trápilo, a síce neplodnosť. Syn ani dcéra na svet neprišli, a tak sa presúvali sami bez potomstva. Viem si predstaviť, že keď si večer líhali, obaja ponorení do ticha, vraveli si, že zajtra to už nechajú tak. Nebudú pokračovať, ďalej sa nepohnú.
Viem si predstaviť, že aj keď vstávali, nebolo im príjemne, neusmiali sa, len tak sedeli a premýšľali, čo ich dnes neminie.
A napriek tomu všetkému Biblia opisuje, že Abrahám pokračoval ďalej a vyplatilo sa mu to.
Keď je napísané, že pokračoval, blízko je i zmienka, že nastalo obdobie hladu. Ale nikde, ani na jednom riadku sa nepíše, že by i Abrahám s rodinou hladovali. Naopak, mali dosť veľký majetok.
A keď som to čítala, uvedomila som si čosi zásadné. Že keď my niečo robíme, aj Boh niečo robí. Že keď sa my hýbeme a neležíme na zemi očakávajúc, že všetko dostaneme len tak, aj Boh pohne svojou dlaňou, aby nám k nohám zosypal dary.
Zrejme teraz niekomu napadne známa myšlienka, že pomôž si človeče, aj pán Boh ti pomôže, ale nie, nemám na mysli toto.
Skôr čosi väčšie a hlbšie, že Boh nepodporuje nečinnosť, nepožehnáva lenivosť. Keď priložíme ruky k dielu, On priloží a vykoná čosi nadprirodzené.
Je to ako so Zuzanou. Nastúpila do nového zamestnania, nebolo to jej prvé. A dopadlo na ňu zúfalstvo, lebo nielenže ju to nebavilo, ale často aj chybila a večer končievala deň so slzami. Radili jej, že nech vyčká a bude dobre, na čo ona len krútila hlavou. Ale iné na výber nebolo, a tak skutočne počkala. Nevzdala sa, a okrem toho, že si svoje povinnosti plnila do bodky, tak odovzdávala dni Bohu. A veru, ani mesiac neprešiel, beznádej sa vyparila, aj plač utíchol. Boh jej preukázal priazeň, že sa jej darilo, až prekvapila seba i kolegov. A o tom to je.
Alebo o učení sa. Keď sa mladý trápi vedomosťami v škole, aj on musí prejaviť akési odhodlanie a sem-tam do kníh aj nakuknúť. A ak to urobí, potom Boh obmäkčí srdce učiteľky, čo možno bývala nepríjemná, možno dokonca priam neznesiteľná.
Alebo vo vzťahoch. Alebo vlastne vo všetkom. Robme a aj Boh urobí. My ľudské, On nebeské.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies