Prečo niekedy dostávame odpoveď na modlitbu oveľa neskôr, než by sme chceli? Vari nás Boh nepočuje? Na hlboké duchovné otázky neradno dávať plytké odpovede, a tak len napíšeme, že Boh iste vníma a všetko počuje. Mohli by sme sa domnievať, že možno chce zmeniť počas čakania naše srdce, čo-to nás poučiť či k nám prehovoriť, aby sa myšlienky upriamili inde, ale čože my vieme. Sme len prach, a tak zámer Najvyššieho je často skrytý.
Modlil sa už hádam aspoň raz každý, aj neverci totiž v zúfalstve občas kričia, ale o tom sme písali predtým a určite ešte budeme. Teraz pokračujme v príbehoch, ako Boh niekedy odpovedá neskôr, hoci túžime, aby niečo urobil hneď a zaraz.
Daj mi priateľov
Mirka bývala samotárka. Vyplývalo to aj zo skutočnosti, že aj keď priateľky mala, väčšina žila inde, než v meste, kde s rodinou boli, lebo... Ale čo tam po tom, to teraz nie je podstatné.
Skrátka, Miriam sa ešte ako školáčka desila najmä liet, lebo slnko hrialo, mladí na uliciach pokrikovali, všeličo si medzi sebou vyznávali. Čo by len ona vtedy za to dala, aby mala čo i len jedinú spriaznenú dušu doma, s ktorou by sa takto bláznila, zmrzlina by im tiekla po brade a ona, Miriam, by sa vracala domov večer, celá rozžiarená a aj trochu spotená. Prirodzene, neprišla by príliš neskoro, vedela, čo sa sluší a patrí, ale to boli len sny. Sny, čo sa nie a nie splniť.
„Bože, daj mi priateľov, prosím,“ modlila sa rok čo rok. A ako čas plynul, i ona sa menila, získavala sebavedomie, aj smelosť sa jej lepila viac na päty. No a priateľov má viac než dosť. No dobre, nie zasa tridsať, lebo vie, že to by potom boli falošné priateľstvá, ale je ich viac než päť. Pomáhajú si navzájom, ona sa má komu vyplakať a aj Miriam počúva, keď sa zasa niekto chce vyplakať na jej ramenách. A smiechu tam tiež je požehnane. Neľutuje, že priateľov dostala až teraz, ani nič nevyčíta. Boh jej dal viac, než za čo sa modlila, a to je pre ňu dôležité.
Cífer
V jednej cirkvi v Trnave bola žena z Cífera, ktorá sa modlievala, nech jej Boh požehná niekoho, kto by odtiaľ bol tiež, alebo aspoň zblízka. Cirkev tam organizovala aj podujatia, s cieľom predstaviť Boha a volať k Nemu ľudí hľadajúcich lásku. Nebola to len jedna takáto udalosť, viaceré sa odohrali, ale nikdy sa nič nestalo. Ako keby nastalo ticho.
Prešli roky a zrazu, sčista-jasna, do cirkvi, ktorú navštevovala Cíferčanka, začala chodiť iná, tiež z okolia. A tak sa spolu zoznámili, neraz ju tá nová členka aj vzala autom. A ako by už to nespôsobilo radosť ako hrom, prišli aj ďalší z Cífera a úsmev bol širší a širší.
Boh nezabudol, ale láskavo pohliadol na prosbu, vypočul ju vo svojom určenom čase. Prečo až vtedy? To netušíme.
Dobrý muž
A zasa Zuzana sa modlila za manžela. Nebola stará vekom, lenže ako to chodieva, rovesníčky sa už vydávali, rodiny si zakladali a ona so sklonenou hlavou priznávala, že vo vzťahoch sa jej nedarí. Niežeby s nikým nechodila, naopak, priateľov už mala, ale vždy to bol jej výber, nie Boží. Dávala sa s nimi dokopy len preto, aby nebola sama a ostalo jej z toho len úzko na duši.
Potom sa vzdala, zaťala sa, že už sa na vec vykašle a všetko nechá tak. A hádajte čo, áno, presne tak. Spoznala muža, ktorého jej aj priateľky závidia. Pozorného, láskavého aj múdreho. Nie dokonalého, lebo taký neexistuje, ale rozhodne zoslaného z nebies.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies