Boh je jedinečný, vyplýva to z Jeho postavenia. Keď si Ho len predstavíme, (niežeby sme toho boli plne schopní), ale keď sa o to aspoň pokúsime, musíme vnímať Jeho veľkosť. Jeho moc, neobmedzenú a s ničím neporovnateľnú. Lenže, ako to už býva v tom našom svete, kde sa rozprávky nie vždy končia šťastným zazvonením zvonca a kde sa najpyšnejší nakoniec nepokoria, niekedy sa môžeme prestať dívať na Božiu majestátnosť a začať si namýšľať.
Môžeme si začať nahovárať to a ono a neuvážene vravieť veci, ktoré kresťanskému žitiu v konečnom dôsledku len škodia. Tak akéže sú to tie slová, čo by sa nemali v súvislosti s Bohom vyslovovať? Alebo aspoň nie neuvážene.
Nikdy
Aj keď by sme na chvíľočku opomenuli duchovno, tak vo všeobecnosti sa zvykne opakovať, že vraj nikdy nemáme hovoriť nikdy. Nuž, nejdeme to skúmať do podrobností, ale pokiaľ ide o Boha, mýlime sa, ak si myslíme, alebo ak vravíme, že:
nám nikdy nepomôže,
že sa z toho či onoho nikdy nedostaneme,
že nás nikdy ničím neprekvapí.
že nám nikdy nemá čo ponúknuť.
S Bohom by sme slovo nikdy mali používať len tak, že:
nás nikdy neopustí, nikdy neprestane milovať a nikdy nesklame.
Veď viete, v Biblii bol ten muž. Osamelý, zničený a nevládny. 38 rokov lehával na rovnakom mieste, až kým k nemu neprišiel Ježiš. Až kým mu Boží syn neponúkol krajšie zajtrajšky. A ešte aj vtedy bol skeptický, že vraj ako by bolo možné, aby sa postavil, ako by sa mohol dostať na zázračné miesto v Izraeli, kde sa diali takéto veci. Neviem, ako vy, ale ja v tom vidím, ako keby medzi riadkami hovoril:
„Nikdy sa to nestane. Nikdy mi nebude lepšie.“
Ježiš sa odradiť, našťastie pre neho i pre nás, nenechal a zázrak vykonal práve tam. Najskôr sa musel ale muž zbaviť horkej chuti slova nikdy v ústach, prinútiť sa na odvážny krok a vstať.
Ktovie, možno i pre nás je čas otočiť sa nikdy chrbtom a radšej uvidieť, čo môže byť, keď sa rozhodneme inak. Keď Boha nepodceníme.
Stále
Druhé slovo je stále. Iste, v niektorých prípadoch je pekné, priam vítané rozprávať ho, ale teraz sa ho zbavme v trošku odlišnom kontexte.
Stále to isté, Boh už nič neurobí.
Stále sa modlím, ale efekt to neprináša.
Stále sa snažím, ale akosi mám toho už dosť.
Izraeliti sa stále pokúšali prosiť Boha o pomoc. Volali k Nemu, keď ich utláčali Egypťania ťažkou prácou. Jáj, ako len dreli, ako sa namáhali a živorili. Správali sa k nim odporne, ako keby ani ľuďmi neboli.
Plakali a plakali a ako keby bolo zo strany neba ticho. Vari Najvyšší nepočuje, vari je hluchý?
Nie, nebol hluchý. Naopak, postavil sa za ich práva, vyviedol všetkých z Egypta a previedol do zeme pretekajúcej medom a mliekom. Áno, dalo by sa písať o tom, čo sa prihodilo počas cesty, akí boli nespokojní a ako dlho kráčali púšťou, ale to radšej nabudúce.
Nateraz je dôležité zapamätať si, že ak si myslíme, že stále sa modliť nemá význam, máme chybní úsudok. Izraeliti boli natoľko zaslepení, že keď k Nim Boh poslal Mojžiša, spočiatku mu neverili a správali sa odmerane. To preto, lebo stále a stále a stále. To preto, lebo sa im krútilo v mysli rovnaké a ani si nepripustili, že Boh počul a vypočul.
Alebo aj toto. Niekto povie, že stále to bude také isté a nikdy sa nič nezmení. Mávame rutiny, mávame všedné dni, ale život bez zmeny nejestvuje. Aj v najmenej sviatočný deň Boh prichádza, aby nám daroval niečo nové a nepoznané.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies