Ukrajine sa na východnom fronte nedarí. Napriek všetkej vojenskej logike si vraj ruský prezident Putin želá konflikt „zmraziť (komentár Iva Samsona)

Poľsko je členom Severoatlantickej aliancie a tá za ňu ruku do ohňa nepoloží, kým Rusko nezaútočí na teritórium NATO. Ináč preňho ťažko pohne prstom. Maximálne mu dodá nejaké zbrane podobne, ako to individuálne a pokrytecky momentálne robí pre Ukrajinu. Nechce vojnu. Vyhýba sa jej a múdro robí. Ak by Rusko zaútočilo na teritórium NATO, potom sa Aliancia bude musieť zomknúť a Rusko prehrá. Cena sa nedá odhadnúť. Poľské napínanie svalov je iba hra telom. Ale to Kremeľ dobre vie. A to Rusko v záujme vlastného prežitia neurobí, na to je príliš slabé a po vojne proti Ukrajine ekonomicky vyčerpané, aj keď obchodné výklady v Moskve, Petrohrade a ešte inde stále hýria farbami. Ale Ruská federácia je v koncoch. Už tretí rok sa jej nedarí poraziť „banderovcov“ a ovládnuť územie „malorusov“, čiže Ukrajincov.

Ruský prezident ponúka prímerie, teda „zmrazenie“ konfliktu

Podľa agentúry Reuters (informácia tak pochádza z „otvorených zdrojov“) sa ruský prezident Putin vyjadril, že je je ochotný pristúpiť na „zmrazenie“ konfliktu: Ale kto by to Rusku veril? Možno kedysi idealistický prezident F. D. Roosevelt, ale určite nie koloniálny lišiak, antinacista a antikomunista Winston Churchill. Dneska rozprávke o „zmrazení“ a zamrznutí možno uverí novozvolený slovenský prezident, ak mu v detstve čítali upokojujúcom hlasom Dobšinského rozprávky o pokoji a mieri, víťazstve dobra nad zlom. Ibaže sa dá vážne pochybovať o tom, že tomu, o čom tvrdí, že verí, myslí naozaj vážne. Veď to v politike nie je nijaké „béčko“.

Skúsme to pojať „analyticky“. Prípadné „zmrazenie“ konfliktu Rusku prospeje. Podarilo sa mu to v Podnestersku, v Gruzínsku, na Kryme a inde, začína sa mu to dobre ísť aj v Gruzínsku. „Zmrazenie“ a„mier“, to býva oddych pred nástupom na front. Alebo netrepal A. Hitler s rukou na srdci o niečom inom ako o „mieri“?

Rusko po neúspešnom ťažení na západ potrebuje oddych a nastavenie novej stratégie, keďže doterajšia taktika zlyhala. Inak zatiahne svoju krajinu do bezútešnej vojny. Tú jadrovú, ktorou sa Rusko tak rado vyhráža, ak„nedostane svoje“, radšej vynechávam, to je príliš „morbídne“ a pre celý svet ešte bezútešnejšie.

Ivan Liaško, služobný príslušník 13. brigády operačného určenia „Khartija“ Národnej gardy Ukrajiny a veliteľ posádky húfnice D-20, strieľa na ruské jednotky v prvej línii v Charkovskej oblasti na Ukrajine, 21. mája 2024.

Zdroj: Reuters / Valentyn Ogirenko

Ako to máme zhrnúť?

Po úžasnom úspechu ruských ozbrojených síl pri anexii Krymu – prakticky bez výstrelu – a so zomdlenou medzinárodnou reakciou Rusko nadobudlo sebavedomie. Slovensko túto lúpež podobne ako iné krajiny EÚ oficiálne odsúdilo, ale „biznis“ išiel ďalej. Po druhom útoku na Ukrajinu vo februári 2022 sa krajiny EÚ nesprávali veľmi odlišne: odsúdili ho, vyhlásili smiešne hospodárske sankcie, vylúčili ruských športovcov a športovcov krajín napomáhajúcim revanšistickému Rusku – to je zdravý studenovojnový pojem, však? – z kolaborujúcich krajín z účasti na medzinárodných podujatiach (ide vlastne o rusifikované a Rusmi mocensky ovládané Bielorusko). Inak Ukrajine dodali niekoľko zastaraných kusov munície a nechávajú ju krvácať. Ale iste, kto by chcel vojnu s najväčšou krajinou sveta, ktorá vlastní najpočetnejší arzenál jadrových zbraní a vykrikuje, že ich použije?

Dnes, v treťom roku po invázii ruských vojsk na Ukrajinu je očividné iba jedno: Rusko vojenskú odolnosť Ukrajiny podcenilo, svoje sily precenilo a (akokoľvek mizernú) podporu Západu údajne neexistujúcemu ukrajinskému národu nedocenilo. Akosi si to nechcelo uvedomiť, ale možno od počiatku vedelo, že tu pôjde o zástupnú vojnu: Až do posledného príslušníka neruských národnostných menšín, ktorých ženie na západný (z ruskej perspektívy) front!