Tri dôvody, prečo pre skutočný kresťanský život nestačí len v nedeľu chodiť do cirkvi

Áno, niekedy by sme sa mylne mohli domnievať, že ak prídeme v nedeľu na bohoslužbu, úplne to stačí. Boh sa poteší, duša je nakŕmená a všetko je v poriadku. Lenže čo ak to tak nie je a nestačí to? Boh totiž chce viac, oveľa viac. Prinášame teda zopár dôvodov, prečo je síce dobré chodiť na bohoslužby, ale nie je to to najlepšie. Teda nechápte to zle, chodiť do cirkvi je úžasné, ale hovoríme o tom, že bohoslužba s niečím, s niečím, ako sú modlitby a čítanie Biblie, donáša výsledky.
 
Dôvod prvý
 
Vo vzťahu s Bohom je to vlastne podobné ako v akomkoľvek inom vzťahu. Predstavte si manželstvo či priateľstvo, ktoré stojí a padá len na jednom dni. Priatelia či manželia sa nerozprávajú, len sa letmo pozdravia v určitý deň a potom si každý žije to svoje. Vari môže takýto vzťah pdoniesť dobré ovocie? Veruže nie.
 
Boh je rád, ak kresťania v nedeľu spoločne uctievajú Jeho meno, počúvajú kázeň a jeden za druhého sa modlia. Ale túži naše hlasy počuť aj v pondelok, v utorok či v piatok. Jedine vtedy, ak Mu dovolíme vstúpiť do všetkých dní, jedine vtedy zažijeme ten rozdiel medzi zvykom a láskou. Medzi polovičatým a plnohodnotným. Medzi vlažnosťou a ohňom. Medzi vzťahom, ktorý prináša štvrtinové uspokojenie a tým, ktorý napĺňa celú bytosť.
 
Dôvod druhý
 
Keď Ježiš chodil po tejto zemi v ľudskej podobe, viedol rozličné rozhovory. Aj pekné, aj ťažké. Aj také, pri ktorých sa človek usmieva, aj také, ktoré podnecujú zamyslenia. Medzi ťažšie debaty rozhodne patrili tie, ktoré mával s farizejmi. Oni, vysokopostavení, múdri podľa židovského obyčaja, obľúbení medzi ľudom, by z ľudského pohľadu boli takmer dokonalí. Takmer.
 
Zatiaľ čo spoločnosť ich obdivovala, Pán Ježiš veľmi jasne deklaroval, v čom je ich problém. Že sú len nábožní. Že len zachovávajú tradície. Že sa nechávajú strhnúť pravidlami namiesto toho, aby hľadali podstatu.
 
A preto ak pátrame po Bohu iba v nedeľu, tak sme im podobní. Povrchní a strnulí, spoliehajúci sa na náboženstvo.
 
Ježiš nám ale prišiel dať niečo viac, nie náboženstvo, ale blízkosť. Spojenie s nebom, ktoré sa ničím nedá nahradiť a ktoré potrebujeme vždy.
 
Dôvod tretí
 
Tak, ako telo potrebuje stravu a tekutiny deň čo deň, tak i naša duša je hladná. Viete si predstaviť, ako by to vyzeralo, ak by sme jedli len v nedeľu? Alebo ak by sme si pohár s vodou prikladali k ústam len v sobotu? Nie, toto si nevieme a ani nechceme predstaviť, lebo sme si vedomí, ako by sme telesne chradli. Nemali by sme silu, ani dobrú náladu, ani výkonnosť v zamestnaniach a ani chuť do života.
Rovnaké je to s našou dušou. Sýtiť ju jedenkrát do týždňa a očakávať, že jej to postačí a ešte bude aj silná v súženiach, je bláznovstvo. Naša myseľ je neustále atakovaná a je nutné zásobovať ju pozitívnymi myšlienkami. Dávať jej potravu, čo za to stojí. Je pre nás nevyhnutné uvedomiť si, ako veľmi potrebujeme silu na skúšky. Veď nikto z nás sa nechce klátiť, všakže? A nikto z nás tiež nechce podliehať depresívnym myšlienkam, ani beznádejným, ani ustráchaným, ani sebakritickým. Boh má k dispozícii pravé nástroje, aby sme žili zdravo a šťastne.