Krásne a srdcervúce! Také sú príbehy troch detí a troch želaní

 
Oni možno ešte viac, lebo je to spojené s Bohom, lebo niečo dal, niečo špeciálne, sladké a malé. Teda v jednom prípade aj niečo veľké, veď uvidíte. A je to zároveň potvrdenie, že človek si v staršom veku nepamätá, koľko drahého vlastnil, ale koľko úsmevov navštívilo jeho tvár.
 
Darček k narodeninám
 
Alica vie, hoci má teraz už vyše tridsať a odvtedy pretieklo veľa vody, že nikdy nezabudne na jedny narodeniny.
Nemala to v detstve ľahké, skôr naopak. Otec sa utiekal k alkoholu, a aj keď by mohli mať dostatok peňazí, nemali ich, lebo alkohol diktoval, na čo sa koľko minie. A, prirodzene, že alkohol nadiktoval, že každá koruna musí byť venovaná jemu.
Blížili sa jej narodeniny, už čoskoro dievčatko oslávi sedem rokov. A tak veľmiAlica túži po darčeku, ale nie tak hocijako. Vo svojej nevinnej mysli si už vyhútala, že to má byť darček od mamičky. Vie, že nemajú dosť peňazí, vie to, lebo sa to nedá neodpozorovať. A akosi aj tuší, že na to, aby dostala skutočne darček, by potrebovala jeden veľký zázrak.
 
A tak urobí niečo, o čom je presvedčená, že to zaberie. Modlí sa, áno, prosí Boha, nech to dajako zariadi, nech sa niečo stane, len nech jej drobná dlaň môže počas narodenín čosi zvierať. Čosi, čo bude patriť len jej a bude darované z lásky.
 
No a tak ráta dni, až kým nenastane očakávaný dátum. Spolovice dúfa, spolovice je zmierená s hnusnou realitou, že dospelí občas všetko pokazia. Ach, ale aké je napokon to šťastie, veliké ako obor. Mamička jej podáva krabicu, kde sú uložené veci. Novučičké a kúpené iba pre ňu. Nahliadne do nej, zbadá pamätník, krásny pamätník, voňavé obrázky a farbičky. Vidí tam veci, čo nestoja veľa, ale pre ňu znamenajú doslova všetko.
 
Alica o mamičku neskôr prišla, narodeniny spolu už neoslavujú, ba ani Vianoce a nič iné. Jedného si je však vedomá, že jej matka musela od niekoho zohnať financie, aby si to mohla dovoliť. A že to bolo krásne. Má to pred očami, ani čoby to bolo len včera. A nezabudne, nikdy nezabudne.
 
Slzavé údolie
 
Nataša mala dvanásť rokov. Tiež nepoznala len med, ale aj horkosť a tragédie. V tom roku absolvovala ťažkú operáciu, samozrejme, ako každú, aj túto sprevádzali bolesti. Už bola doma, niekoľko dní prepustená z nemocnice.
A modlila sa. O Bohu čosi počula, a aj sa k Nemu vinula, hoci svojím vlastným spôsobom. Niekedy sa modlila len preto, lebo si myslela, že sa to tak patrí. A aj do cirkvi niekedy chodila len preto, lebo to bolo správne. Ale v ten večer, opäť ju zmáhali bolesti. Otočila sa chrbtom ku všetkým a plakala. Tíško, nech ju len nikto nezačuje. Nepotrebovala lacné utešovanie, chcela niečo viac. A tak nevednoprečo, vyslovila prosbu, nech ju Boh objíme.
 
ˇUdalosť, ktorá sa odohrala potom, ani po rokoch nie je dostatočne schopná opísať. Ako by aj mohla? Veď to bolo zvláštne, krásne a vzácne. A pre niekoho, kto nemá rovnakú skúsenosť, azda aj pochabé a neuveriteľné. Ale čosi pocítila, fyzicky aj duchovne. Utešenie, aké človek nedá nikdy, aké dokáže vliať do človeka jedine Boh. Zapamätala si to a v súčasnosti je horlivou kresťankou. Z ozajstnej lásky, nie z povinnosti. Lebo sa presvedčila, že Boh je dobrý a láskavý a plný súcitu.
 
Niečo veľké
 
Joyce Meyer je nositeľkou mena, ktoré viacerým kresťanom znie zvučne. Významná kazateľka, žena so slovami, ktoré motivujú ženy aj mužov po celom svete. Spisovateľka, ktorá dopomohla zmene mnohých životov.
Aj ona však kedysi bola dieťaťom. Zneužívaným dieťaťom. Otec ju znásilňoval, matka jej nepomohla a ona nemohla robiť nič. Iba to ticho znášať a želať si, nech čím skôr vyrastie, aby sa peklo skončilo. A keď ju zmáhala beznádej, lehávala na posteli a prosila, snívala, že raz dosiahne niečo veľké. A viete čo? Naozaj to dosiahla. Stačí si len vygoogliť jej meno a vyskočia na vás články, videá, celé jej doterajšie dielo, ktoré sa nedá nazvať inak ako veľkým. Veľký Boh spravil niečo veľké.