Viete, kedy človek najväčšmi premýšľa o živote? Áno, viete to. Keď niekto zomrie. Keď stojíte na pohrebe, pričom v tomto prípade ani nezáleží na skutočnosti, či zosnulý bol alebo nebol a ako veľmi bol vášmu srdcu blízky. Jednoducho ste tam, ľudia plačú, hudba hrá, duchovný prednáša svoju kázeň a do hrobu zostupuje telo, ktoré ešte pred niekoľkými dňami pôsobilo inak, plné života.
Hľadíte do tváre pominuteľnosti a hovoríte si, že chcete
žiť lepšie. Naplno. Že nechcete premárniť ani jednu chvíľu
niečím zbytočným a prázdnym. Lenže ako sa spomienka na
pohreb vzďaľuje, tak sa vzďaľujú aj vaše sľuby. A žijete
po svojom.
Predsavzatie v máji
Zuzana si tiež takto na pohrebe čosi predsavzala. Oplakávala totiž príbuznú, ktorá jej bola
drahá a sľúbila si, že sa poučí z chýb. Ale najviac
zo všetkkého si sľúbila, že nebude povrchná.
V poslednom období si na sebe všímala jednu vec, a síce že má radosť iba z určitých
záležitostí. Tešila sa, napríklad, z dobrého seriálu. Že
si oddýchla a prinútila myseľ netúlať sa kade-tade.
Tešila sa aj z knihy, ktorá ju vzala do iných svetov, spoznávať iné príbehy a načúvať
neznámym hlasom. Tešila sa, keď s priateľmi šla na kávu či do obľúbenej čokoládovne. Tešila sa dokonca aj zo sladkostí, lebo ona veľmi ľúbi cukor.
A toto všetko bolo dobré, áno, aj hodné úsmevu. Ale pýtala sa samej seba, či je toto
všetko. Vari len pre toto žijeme? A keď sa nad sebou
zamyslela, spýtala sa ešte jednu otázku, vážnejšiu. Teší sa viac z pominuteľného ako z nepominuteľného? Veď predsa spoznala Boha, Jeho
dobrotivosť a lásku. Spoznala, aké to je byť s Ním.
A tak si dala májové predsavzatie, že bude žiť tak, aby si uvedomovala, že toto tu,
to, čo naše oči vidia a za čím sa načahujú ruky, nie je
konečné, lebo existuje niečo viac. Existuje aj niečo po smrti,
existuje nebo.
Perníkové kapučíno
Zuzana sa teda začala pozorovať a aj jej myseľ sa prispôsobovala, až samu seba vyskúšala
v jednej, pomerne humornej situácii. Ako milovníčka kapučína,
a nie kávy, si dopriavala rôzne lahodné príchute tohto
nápoja. A objavila, konečne objavila, aj svoju najobľúbenejšiu
príchuť, perníkovú, nuž neváhala a chytro si aj
objednávala.
A usmievala sa, lebo si predstavovala, ako to bude
piť a aké dobré to iste bude. A vtom ju čosi pichlo vo
vnútri. Akási myšlienka. Potom ju aj Bohu v modlitbe predostrela a takto sa s Ním zhovárala.
„Bože, ďakujem ti za toto perníkové kapučíno. Ďakujem ti za všetky dobré jedlá aj
nápoje a za všetky možné radosti tohto sveta. Prosím ťa
však, nech sa nenechám rozptýliť až príliš, aby som nezabudla,
na čom naozaj záleží.“
Možno si poviete, že Zuzana len zveličila a že sama sebe urobila zle. Že keď si dala
predsavzatie, menej si vychutnávala tie bežné udalosti dňa.
Pravda však bola kdesi úplne inde, lebo to bolo skôr naopak. Ešte
viac zážitkov zbierala, ale vždy vo všetkom videla Boha. Videla
príležitosť byť mu bližšie a učiť sa žiť tak, že
jedného dňa s Ním bude bývať v nebi. A ktovie,
možno i to perníkové kapučíno tam bude.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies