Toto je vyhlásenie, s ktorým by sme mali každé ráno vstávať

Keď sme kresťania, dosť sa napočúvame o tom, že Stvoriteľ zmýšľa o nás dobre, a že keď si našu budúcnosť predstavuje, vidí v nej toľko dobrých vecí, až by sa jeden z toho zbláznil. Ale čo presne to znamená? A čo ak nám nič nevychádza a sme skormútení, čo ak nám silné vetriská odnášajú nádeje?
 
Jedno a to isté
 
Milada milovala kázne od Joyce Meyer. Či sa ich len napočúvala! Niekedy žartovala, že má jej príhovory veriacim natoľko zmapované, až by sama mohla prednášať rovnaké kázne. A keďže Milada bola dobrá poslucháčka, dosť si pamätala. Pamätala si, že Joyce zvykne opakovať jedno a to isté vyhlásenie. Vravela, aby sme sa deň čo deň zobúdzali s myšlienkou, že dnes sa nám stane niečo dobré. Kazateľka to hovorievala s takou vášňou a istotou, ale Milade sa ťažko verilo. Znelo to až príliš jednoducho. Ako rozprávka. Človek ráno vstane, otvorí oči, usmeje sa a povie si, že áno, verím, že práve dnes sa prihodí čosi pekné.
 
Aj ona to tak skúsila, hoci, pravdupovediac, bola si neistá výsledkom. Zakaždým keď totiž podobnú vetu prehlásila, deň sa vôbec neodvíjal tak, ako by si priala.
 
Nech bude čokoľvek
 
V jednej chvíli dospela Milada k poznaniu. Bolo to v deň, na ktorý sa tešila. Bude to znieť čudne, možno trochu, ale vždy mala zaužívané zvyky a dokonca najväčšie šťastie prežívala, keď vedela, s čím môže počítať. Uprostred mesiaca sa zásoby míňali, peniaze v peňaženke už neštrngotali, a tak očakávala výplatu. Mala to naplánované mesiac čo mesiac. Príde obnos financií za urobenú robotu, ona nakúpi, čo treba a ešte aj naviac. Kúpi si aj niečo na potešenie. Knihu, možno nejaké oblečenie. Vždy v dátume, kedy výplata nabiehala, vstávala o niečo sviežejšie.
 
Ibaže v jeden mesiac ju výpoččty sklamali. Bol ten veľký deň, ale výplaty nikde. A radosť, ktorá predtým od rána stúpala, sa kamsi vytratila. Milada si povzdychla a prechádzala dňom s náladou, ktorá jej znemožňovala vnímať čokoľvek pozitívne.
 
A potom, počas rozhovoru s Bohom, si to uvedomila. Precitla. Vari je život o tom, že musí byť všetko naplánované, ešte aj radosť? Vari o tom je viera? Že verím, že sa mi niečo dobré stane, keď už vopred viem, čo to bude? Nie, pokrútila hlavou, takto to byť nemá.
 
Veriť neznamená nádejať sa, že čo my chceme, to sa podarí. Že čo my si zvolíme, to Boh požehná. Veriť znamená, že aj keď peniaze neprídu včas, aj keď sa nepôjde na pekné miesta, aj keby človek len sedel doma, aj tak Boh z neba môže niečo zaslať. A keď jej to došlo, zmenili sa jej dni. Odvtedy už vie, ako to Joyce Meyer myslela a stotožňuje sa s jej slovami. Ráno vstane a povie si, že dnes sa stane niečo dobré. A viete čo? Ono sa to aj naozaj stane. Niekedy je to maličkosť, ale vždy je to pekné, sladké a milé. A vždy je to pripomienka, aby sme si nemysleli, že my, áno, práve my, ľudia, máme všetko pod kontrolou.