Keď minulosť zaklope na dvere, odpovedzme jej takto

Avšak hoci je minulosť silná protivníčka, (ak sa ju tak dá nazvať), lebo sa nás pokúša vtiahnuť naspäť, tak nič nezmôže, ak my budeme robiť tri veci.
 
Poučiť sa
 
Jeden učeník spomedzi dvanástich jasne vynikal. Áno, všetci boli dôležití, všetci boli Bohom milovaní, ale z takého ľudského hľadiska, ak sa povie slovo učeníci, väčšina si predstaví jeho. Apoštol Peter.
 
Bol zanietený, horel pre nebeské veci a Ježiš mu veľakrát zdôrazňoval, že má s ním, práve s ním, veľkolepé plány. Lenže, ako vieme, Peter aj zlyhal a pri ukrižovaní Božieho syna trikrát zaprel. Obrovský prešľap. Veľká vina. Dá sa z niečoho takého spamätať?
 
Ježišovou smrťou, sa to však, našťastie pre Petra i pre nás, neskončilo, a tak mal možnosť učeník znovu vidieť syna Božieho aj v ľudskej podobe. Muselo to byť pre Petra rozpačité, ale nech je ako chce, záležalo iba na jednom. Na láske. Lebo Peter sa kvôli láske nevzdal, aj keď mal dôvody nechať to tak a dovoliť minulosti, alebo lepšie napísané, chybe z minulosti, aby ho doničila. Ale on sa poučil a rovnakú vec nezopakoval. V Boha veril, nasledoval Ho a už nikdy viac nedošlo k zapretiu. Naopak, pre vieru sa nechal bičovať, posmievať a pre vieru bol ochotný aj zomrieť. Teda keď minulosť zaklope na dvere, aby nám pripomenula chybu, odpovedzme láskou. Tá nám nedovolí vzdať sa, ale nás privinie, aby sme sa poučili.
 
Nezmeniť sa
 
Traja mládenci ešte v dávnych, veľmi dávnych dobách, odmietli kráľov rozkaz. Nechceli sa totiž klaňať inému, len Bohu. Či by na nich tlačili, aby sa klaňali soche či človeku, výsledok by bol rovnaký. Pokrútili by hlavou, že nie, takého niečoho sa nedopustia.
 
Kráľ sa nahneval, že ktosi sa prieči jeho rozkazom, a tak dal ešte jeden príkaz, tentoraz chcel mladíkov, čo mu odporovali, vhodiť do pece. Všetko dali pripraviť, v peci to už pekne pálilo a mládenci šli na smrť. Vedomí si toho, že akokoľvek, či v živote alebo v smrti, Boh ich neopustí.
 
A veru ich neopustil, ale z pece vzišli živí a zdraví. Bol to zázrak. Bola to Božia moc. A keď z pece vystúpili, lebo kráľ zrazu spoznal, že je nad nimi naozaj ruka Najvyššieho, ani len ohňom nepáchli. Je to krásne pre nás, že aj keď nás okolnosti chcú uškvariť a spôsobiť, aby sme sa udusili, nemusí to tak byť. Viacerí sa ocitli v súženiach, a keď sa tie skončili, boli zatrpknutí a nahnevaní na celučičký svet. Z ich šiat stále stúpa pach ohňa, hoci v peci už nie sú roky, možno mesiace či týždne.
A teda keď minulosť bude žiadať, aby sme boli presiaknutí tragédiami, odpovedzme vierou. Že možno to bolo ťažké, ale neovplyvní nás to naveky, lebo veríme v lepšiu budúcnosť. V budúcnosť bez ohňa.
 
Dobré si ponechať
 
Nuž a napokon tu máme tretiu vec, čo treba s minulosťou robiť. Lebo viete, keď sa nám niečo prihodí, vravíme veľa slov. O tom, že spálime mosty. Že zabudneme. Že si na nič z toho už nespomenieme a budeme sa tváriť, že sa nič v skutočnosti neudialo. Naša pamäť však nie je schopná naozaj si niečo úplne vymazať. A ak nás aj skutočne postretlo niečo zlé, zaiste sme mali v minulosti aj kus pekného. Preto keď minulosť zaklope na dvere, odpovedzme vďačnosťou. Že sme možno boli sklamaní, ale sme vďační za každú peknú chvíľu, za každé nové ráno. Ba aj za to zlé, lebo sme to prežili, a to je dôležité.