Atentát na amerického prezidentského kandidáta rozvíril úvahy o nevojenskom, politickom násilí, o rozdelení spoločnosti a počuť volania po zmiere a jednote. Dosiahnuť taký cieľ je veľmi utopická a trochu smiešna predstava.
Akonáhle žijete v pluralitnej politickej spoločnosti, ktorá umožňuje ľuďom vyznávať a hlásať úplne protichodné a vzájomne nezmieriteľné názory, dokonca v rámci politických strán, nie je možné dosiahnuť v spoločnosti zmier a jednotu. To by ste museli zrušiť konkurenčné politické strany, zaviesť uniformovaný svetonázor, dať jednej vyvolenej skupine patent na pravdu, odstrániť nositeľov vzájomne si protirečiacich argumentov a zriadiť atrapu parlamentu, kde všetci do jedného zdvihnú ruku za každý návrh. Jednoducho by ste zaviedli štátnu ideológiu, ustanovili monopol jedného myšlienkového prúdu a nastolili totalitnú diktatúru. Poznáme ju veľmi dobre, Slovensko bolo dokonca súčasťou hneď dvoch moderných totalitných systémov, pričom ten druhý bol skutočne detailne prepracovaný.
Výzvy na odstránenie „rozpoltenia“ spoločnosti sú až humorné. Úplný des vychádzala kedysi z hesla „organizovaná jednota názov“. Rôznorodosť odlišných názorov a ich vášnivá obhajoba je výsostne potrebná a zdravá, aj keď ju nutne sprevádzajú javy ako demagógia, lacný populizmus, primitívne zavádzania a lži. Tomu sa ani v demokracii vyhnúť nedá. Na čo by sa mal klásť bezpodmienečný dôraz je nepresadzovať vlastné idey násilím – násilnými demonštráciami sprevádzanými vandalizmom, nepriamymi výzvami na lynč politikov a už vôbec nie atentátmi na nich. To už je degenerácia nejednotnosti a odlišnosti do štádia teroru a terorizmu.
Aj tu je možné položiť si otázku, či by bolo nebývalo lepšie, keby niekto včas zastrelil Stalina alebo Hitlera. Veď to boli masoví vrahovia, takže by šlo o akýsi ušľachtilý odstrel. Ale také historické úvahy o „čobylolokebyzme“ nechávam radšej bokom.
Tvrdenie a vlastne priznanie v doslovnom znení „často sme sa pokúšali zabiť Putina“ nie je výtvor nejakého publicistického hoaxového suterénu alebo agenta-provokatéra. Vo verejnom interview to povedal náčelník Hlavného riaditeľstva rozviedky Ministerstva obrany (Головне управління розвідки Міністерства оборони України) Kyrylo Budanov a 16. júla o tom písali aj mnohé nemecké noviny (napr. Berliner Zeitung). Citovali pritom rozhovor Budanova v ukrajinskom spravodajskom časopise Nový hlas Ukrajiny. „Došlo k pokusom o atentáty, ktoré boli zatiaľ neúspešné,“ uviedol ďalej Budanov.
Budanov to ani neschvaľuje ani nekritizuje (Putin je pre Ukrajincov predsa zločinec, na ktorého vydal zatykač medzinárodný súd v Haagu a každý deň necháva zabíjať bezbranných civilistov), ale zbavuje zodpovednosti ním riadené vojenské spravodajstvo. Pripísal pokusy zabiť Putina kvázi konkurenčnej SBU – Službe bezpečnosti Ukrajiny (Служба безпеки України), ktorú v súčasnosti vedie Vasyl Maljuk.
Kremeľ reagoval promptne a uistil, že „o bezpečnosť ruského prezidenta je dobre postarané“. Tak sa aspoň vyjadril známy hovorca Kremľa Dmitrij Peskov pre agentúru TASS. Dodal, že o „hrozbách kyjevského režimu vedia“. Nemenej známa hovorkyňa ruského ministerstva zahraničia Marja Zacharovová na platforme Telegram zasa senzačne tvrdí, že pokusy o atentát na prezidenta Putina sú „pripravované americkými peniazmi“.
Nie je jasné, či Budanov civilnú spravodajskú SBU obviňuje alebo obhajuje. Iba niečo tvrdí bez udávania zdroja. Na to sme ale od spravodajských služieb na celom svete zvyknutí, ak už niečo reálne alebo fiktívne chcú prezradiť. Skutočnosť, že tak SBU, ako aj Federálna bezpečnostná služba Ruskej federácie (Федеральная служба безопасности Российской Федерации) sa usilujú odstrániť dvoch hlavných protagonistov vojny – Vladimíra Putina aj Volodymyra Zelenského – je pochopiteľná. Likvidácia jedného či druhého by asi vojnu neukončilo, ale určite by to zmenilo smerovanie a časovanie vojny. Ruské spravodajské služby – FSB a Hlavná správa rozviedky – GRU (Главное разведывательное управление) sa správajú tak trochu ako slon v porceláne. Česká strana napr. pred viacerými rokmi obvinila GRU z útokov na muničný sklad vo Vrběticiach a dôkazmi dokázala uzemniť aj inak proruského vtedajšieho českého prezidenta Miloša Zemana.
Za ruskými tajnými službami ostávajú mŕtvoly a takmer mŕtvoly – Škripal, ukrajinský Juščenko, kritici režimu Politkovskaja, Navaľnyj a mnohí iní. Práve tak nie je dôvod sa domnievať, že ukrajinské tajné služby pracujú v rukavičkách.
Neúspech bleskovej vojny na Ukrajine, aj keby len dočasný, Putinovu pozíciu v kruhu politických elít oslabilo. Už ho nevnímajú ako kompromisnú postavu. Vládne vyše 20 rokov a radoví Rusi aj mnohí v hierarchii moci si jeho odchod, ktorý nemôže byť zrejme iný ako násilný, nevedia predstaviť. Je pre nich garantom stability a jeho odchod by ruskou spoločnosťou otriasol podobne ako kedysi samovražda Hitlera, po ktorej mnohí Nemci spáchali samovraždu alebo úmrtie Stalina, čo viedlo k rozkolísaniu tvrdého režimu, prepusteniu obrovskej armády „zekov“ (väzňov) z pracovných táborov, uvoľneniu disciplíny – „odmäku“ – a tým k oslabeniu Ruska (vtedy Sovietskeho zväzu).
Návrat tvrdej ruky v podobe neostalinizmu bol zákonitý proces. Ďalší pokus o oslabenie zovretia v rukách neúprosného režimu v podobe perestrojky a glasnosti už Rusko (Sovietsky zväz) neprežilo. Na to, ako bude vyzerať Rusko po Putinovi by ste potrebovali krišťáľovú guľu. Pravdepodobné sa zdá byť iba to, že pri stole, kde sa bude rokovať o budúcnosti sveta, Rusko asi sedieť nebude, podobne ako tam neuvidíte EÚ. Vyzerá to na americko-čínsku dvojhru. Zatiaľ..
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies