V Biblii sa píše, že kto dúfa v Boha, bude mať pevnú myseľ. Myseľ, ktorá sa neznepokojí, ktorá sa nenaplní úzkostlivými myšlienkami, aj keby sa pred človeka postavil obor aj s celou svojou rodinou. Lenže, ako to už býva, nič nepríde len tak, samo od seba, ale treba aj ľudskú aktivitu. Hoci sa nám možno nechce a boli by sme radšej, keby všetko Boh urobil za nás (veď kto by to nechcel, však?), aj my musíme priložiť ruku k dielu.
Lebo myseľ, to je bojisko. Práve tam sa určuje, aký nás čaká deň, ba čo viac, tam sa rozhoduje, aký život prežijeme. Nejde totiž o okolnosti, ale o postoj k nim. Nuž vám prinášame zopár tipov, ako si udržiavať pevnú myseľ.
Nepovieme nič nové, že na to, aby sme boli pokojní aj v nepokoji, potrebujeme Božiu blízkosť. A tú nezískame bez úsilia, ale aktívnym hľadaním. Veď aj v Božom slove je jasne zadefinované, že veriť v existenciu Boha nestačí, ale že On, stvoriteľ neba aj zeme, sa odmeňuje tým z nás, ktorí Ho aktívne hľadajú.
Aj Michaela si to na sebe všimla. Niekoľko dní sa nemodlila, raz si našla výhovorku, že je unavená, potom zasa nebolo súkromie. Ale len naozaj krátko postačilo, aby si jej myseľ začala tancovať okolo ohňa. Blúdila v nebezpečných myšlienkach. Čo bude, čo by bolo keby, prečo to nie je inak, prečo a prečo...
Ani netušila ako, a postupne sa z nej stávala úzkostlivá bytosť. Nemusela pátrať, aby si uvedomila, čo to spôsobilo. Iba Božia blízkosť ju upokojila. Zastavila myseľ. Priniesla nádej.
Vedeli ste, že je dôležité občas byť aj ticho? Nebudeme tu teraz písať o zdravotných benefitoch, ktoré so sebou chvíľa v tichu prináša, aj keď by sme mohli, skôr chceme poukázať na duchovné pravdy. Nejeden biblický verš tiež veriacich nabáda, nech v tichu očakávajú, nech si utíšia dušu. Lebo tam, v tom tichu, sa deje veľa. Napríklad je to priestor, aby sa myseľ trošku upratala. Nepotrebné von. Škodlivé preč. Užitočné navrch. To posunúť do úzadia, to zasa vyniesť na svetlo.
V tichu môžeme tiež ľahšie vnímať, že nám Boh odpovedá, lebo či sa vám to zdá alebo nie, Boh odpovedá. Ale niekedy sme takí pohltení a zahlučnení, že si to nemáme kedy všimnúť.
Dobre si pamätáme na jednu kresťanskú scénku. Hrávala sa na bohoslužbách ešte dávno, asi dvadsať rokov dozadu. Účinkovali mladí, vlastne jedno dievča a chlapec, ktorý reprezentoval Boha.
Chlapec, akože Boh, sa dievčine prihovoril. Oslovil ju menom, čo ona možno kdesi pozorovala, ale práve jej zvonil telefón. Zdvihla a okamžite sa pustila do rozhovoru s niekým na druhej strane. Hlučne sa chichúňala, rozprávala odušu. Po istom okamihu to Boh skúsil znovu a zasa sa jej prihovoril. Ale ona práve počúvala hudbu. Vychutnávala si piesne, tešila sa. Takto sa to zopakovalo niekoľko ráz, až napokon dievčina všetko vypla. Už bola unavená, ale vtedy oslovila Boha. Že vraj už je pripravená počúvať. Že už jej môže povedať, čo povedať chcel. No odpoveď neprichádzala. Čo ako dobiedzala, viac sa z neba nič neozvalo.
Príbeh jednoduchý, ale veľmi reálny. O nás. Že sa zapĺňame vecami, aktivitami, a nemáme občas záujem počuť a potom, keď máme, nemusíme počuť nič. Božia odpoveď totiž nie je nič samozrejmé, naopak, je to dar.
V tichu sa liečia naše zranenia. Môžeme sa vyplakať v Božej prítomnosti. Nič nemusíme vravieť, len tíško sedieť a nechať Božiu lásku, nech zabalí naše boľačky, nech nás ochráni a poteší.
V tichu sú niektoré veci jasnejšie. V hluku vidíme viac chaosu, než tam v skutočnosti je. Oveľa zložitejšie sa príjmajú rozhodnutia. Oveľa ľahšie sa upadá do úzkosti. Pevná myseľ je však aj taká, ktorá sa nebojí ticha. Lebo vie, že tam je kľúč k dobrej budúcnosti.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies