Bol raz jeden muž, ktorý prišiel do Ameriky. Po anglicky nevedel nič, čo ho aj veľmi trápilo. Sú však rôzne druhy trápení. Jeden, ktorý nás privádza bližšie k riešeniu a druhý, ktorý ničí a ničí, ale nič dobré z neho nevzíde. Čo myslíte, kam patril onen muž?
Nuž áno, na jeho vlastnú škodu a nešťastie, patril do druhej skupiny. Triasol sa od strachu, keď mal ísť niečo vybavovať, hanbil sa, že sa nedorozumie, až by najradšej kamsi ušiel.
Zašiel teda za človekom, ktorého popýtal o pomoc. Vraj nech ho naučí, ako si vypýtať obed bez toho, aby sa ihneď nemusel červenať.
„Opakujte po mne,“ začal jeho učiteľ, na čo muž horlivo čakal, čo bude nasledovať.
„Hamburger,“ povedal ako prvé. Muž zopakoval a usmial sa. Druhé jedlo sa naučil vysloviť hranolky. No a ako tretie povedal kola. Muž bol so sebou spokojný, a tak sa rýchlo vybral do reštaurácie, aby si svoje nové vedomosti overil v praxi.
Šlo mu to dobre, čo mu aj dodalo kusisko sebavedomia. Po nejakom čase, keď získal ešte viac odvahy, zatúžil sa naučiť vypýtať si správne aj raňajky. Tak, keďže sa učiteľ osvedčil, znovu za ním zašiel. Tentoraz sa naučil povedať vajíčka, toast a džús.
Hneď ráno sa aj niekam, kde raňajky podávali, vybral a začal. Najskôr vyslovil vajíčka. Tu však čašník vymenoval niekoľko druhov. Či ich chce tak alebo onak. Muž nevedel odpovedať, a tak povedal radšej toast. Aj tu nasledovali otázky, že z akého chleba a čašník ich vymenoval hádam aj desať. Muž opäť nevedel, čo so sebou, v zúfalstve teda vyslovil poslednú položku, džús.
Situácia sa však zopakovala, lebo aj džúsov mali straaašne veľa. Muž, červenajúci sa, lapajúci po dychu, nakoniec urobil niečo, čo vedel, že zaberie. Vypýtal si hamburger, hranolky a kolu. A tak žil na rovnakom jedle stále, znovu a zas, lebo ho kváril strach zo zlyhania.
Nezdá sa vám niekedy, že aj my občas takto žijeme? Pravdaže, metaforicky povedané, každý deň si dávame hranolčeky, hamburger a kolu, len preto, lebo sa strachujeme vypýtať si vajíčka, toast a džús. Najhoršie na tom však je, že nech už je strach z pochybenia akokoľvek veľký, musíme si uvedomiť jednu nepríjemnú pravdu. Že tak či tak, či chceme a či nie, zlyháme. Zlyháme veľakrát. Lebo taký je človek. Taký je život a taký je aj svet, v ktorom svoj život prežívame.
V Biblii je tiež jeden príbeh, nazdávam sa, že dostatočne poučný pre nás všetkých, aby sme nechodili v neustálom strachu zo zlyhania, lebo možno sa vám to nezdá, ale Bohu sa taký postoj nepáči.
Bol raz istý šľachtic, ktorý sa mal dočkať povýšenia. Iste, už samotný titul šľachtica bol viac ako dosť, ale k bohatstvu a sláve, sa mala pridať i nasadená koruna na hlavu. Pred kráľom sa má plaziť pokora ľudu, dostatočná zdvorilosť služobníctva i pompéznosť kráľovstva ako takého. Kráľ nielenže využíva výsady, ktoré mu plynú z postavenia, ale mal by aj poznať povinnosti. Byť láskavý, štedrý, múdry a znalý toho, komu smie dôverovať a komu nie.
Než sa šľachtic zhostil neľahkej kráľovskej práce, musel odcestovať niekam do ďaleka, a preto potreboval čo najväčšiu mieru oddanosti. Vybral si sluhov a tým odovzdal určitý počet hrivien. Jednému dal hrivien desať, druhému päť, tretiemu jednu...
Kráľ dlho nechodil, nuž si niektorí krajania začali namýšľať, že sa viac neukáže. O to väčšie muselo byť prekvapenie, keď nadišiel čas a muž sa skutočne ujal správy nad kráľovstvom.
Tu k sebe povolal tých sluhov, ktorým dôveroval a jedného po druhom ich skúšal otázkami.
Pravdaže, zaujímalo ho, ako sa im vodilo a ako naložili s tým, čo od neho dostali.
Boli verní? Nezabudli na poslanie?
Predstúpil pred neho ten, ktorý držal desať hrivien a s radosťou mu oznámil, že sa ich množstvo zdvojnásobilo.
Kráľ ho pochválil a sám ho nabádal k radosti. Bolo jasné, že tento sluha má pevné a neotrasiteľné postavenie v kráľovstve.
Ako druhý sa pred vládcu postavil ten, ktorý sa staral o päť hrivien. I jemu sa pošťastilo a z piatich sa preskočilo na desať.
Takto postupoval jeden sluha po druhom, až napokon sa dostavil posledný.
Ten mal v opatere jedinú hrivnu, nuž sa akosi prirodzene očakávalo, že ju dokázal zveľadiť a dostatočne dbal o jej zdvojnásobenie.
Žiaľ, sklamal dôveru kráľa, pretože nielenže nevyzískal nič navyše, ešte aj hrivnu schoval do šatky. Vraj ho k tomu doviedol strach, pretože kráľa videl ako prísneho. A čo ak by sa jeho neopatrnosťou hrivna nejako poškodila? Čo ak by ju zničil a potom by z nej nikto nikdy viac nemal úžitok?
Kráľ sa právom nahneval a potrestal sluhu, ako aj poddaných, ktorí v jeho neprítomnosti proti nemu osnovali úklady.
A tak teda, čitateľ, zváž,čo urobíš. Ono je to totiž tak, že ten, čo sa bojí, že pochybí, a preto nerobí nič, v skutočnosti sa dopúšťa najväčšieho omylu. Nežije naplno. Nežije zmysluplne. Nežije naozaj.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies