Istý muž menom Floyd, veľký americký misionár, priamo zakúsil, aké je to dôverovať Bohu vo chvíli najväčšej temnoty. Nešlo len o to, že Bohu dal svoj život, že Mu slúžil so všetkým, čo mal, ale o tie dni. Keď trpel. Keď sa takmer vzdal.
Floyd býval dobrodruh, o čom svedčí aj skutočnosť, čo s manželkou podnikali. Tak napríklad sa vybrali po stopách hnutia hippies, ktorého stúpenci si toho teda nacestovali. Šli naprieč Európou, cez Turecko až po Indiu. Napokon sa Floyd a jeho žena rozhodli, že je čas usadiť sa, a tak to urobili v afganskom Kábule. Floyd o tom mieste písal aj v jednej zo svojich kníh tak, že je to mesto, kde sa to hemží chorými, závislými, zblúdilými dušami.
To však nebolo všetko, čo Floyd zažil. Potom odtiaľ odišli a zasa sa usadili v amsterdamskej vykričanej štvrti, pričom ich bydlisko sa nachádzalo obkolesené z jednej strany sídlom satanistov a z druhej sexshopom.
O jeho skúsenostiach by sa mohli písať hotové dlhokánske traktáty, ale poďme k tomu večeru, ktorým sa celá udalosť odštartovala. Práve sa konal kresťanský festival a on tam mal aj čoskoro prednášať. Napísal knihu s názvom Otcovské Božie srdce, ktorá povzbudzovala toľko ľudí a túžil ešte ďalších povzbudiť. V ten večer však nakoniec potreboval povzbudenie on sám. Oznámili mu, že jeho dcéra je v bezvedomí. Bolo to počas pôrodu. Všetko malo vyzerať inak. Mali sa tešiť z príchodu dieťatka. Namiesto toho sa pôrod, ktorý prebiehal spočiatku normálne, obrátil na boj o život. Prestala dýchať a upadla do bezvedomia. Bola jej diagnostikovaná amniotická embólia, čiže stav, pri ktorom plodová voda preniká do krvného obehu, až napokon do srdca. Tak vzniká kardiorespiračné zlyhanie.
Jeho dcéra bola udržiavaná v umelom spánku a ani ona, ani dieťa, nemali dobré vyhliadky. Nebolo jasné, či vôbec prežijú. Dvaja lekári boli presvedčení, že sa už žena nepreberie, a ak by sa aj prebrala, tak jej mozog sa nezaobíde bez trvalého poškodenia vzhľadom na to, že bola dlho bez prísunu kyslíka. Malý, práve narodený chlapček, bol taktiež asi 14 minút bez kyslíka, takže situácia sa ukazovala nadmieru kritická.
Floyd celý nasledujúci deň strávil osamote. Prechádzal sa a zápasil s Bohom. Spomenul si na slová istej ženy, tej, ktorá zachránila toľkých Židov a napokon sama sa ocitla v koncentračnom tábore. Ona, tesne pred smrťou, sa modlila zvláštnu modlitbu. Že chce to, čo Bohu prinesie väčšiu slávu. Ak to bude jej život a pokračovanie v práci, nech tak urobí a pomôže jej prežiť. Ale ak Mu väčšiu slávu prinesie smrť, tak nech zomrie. Floyd počas dňa usedavo plakal dovtedy, kým nedospel do takého bodu, aby sa dokázal tiež takto modliť. Isteže za dcéru prosil, isteže vravel Bohu, že ju chce vidieť ešte veľa rokov, že má toho ešte pred sebou dosť a nemala by zomrieť. Ale napokon Mu ju odovzdal. Nech sa udeje nebeská vôľa.
Floydovi priatelia zmobilizovali veriacich po celom svete, aby sa horlivo modlili a oni sa modlili. O niekoľko dní potom, keď sa malo ukázať, ako to dopadlo, prišlo k zázraku. Žena sa prebrala a bola v poriadku. Žiadne poškodenie. Nič. Rovnako v poriadku bolo aj dieťa.
Užasnutí boli všetci, najmä zdravotníci, ktorí sa nestretli s tým, aby po takejto diagnóze obidvaja vyviazli bez ničoho. Bolo to neuveriteľné až tak, že zdravotné sestry vyrátali pravdepodobnosť toho, že to tak dopadne, a keď dospeli k výsledku, ešte viac ich pojal úžas.
Ale v tomto príbehu, hoci zázrak je fascinujúci, ani nie je najpodstatnejšie uzdravenie. Ale to podriadenie sa. Tá dôvera. To uznanie Božej veľkosti. Že aj keď nerozumieme, aj keď si želáme iné, sme ochotní prijať Božie rozhodnutie, nech by bolo akékoľvek. Sme ochotní a pripravení byť s ním za veselia, ale aj medzi trúchliacimi, lebo vieme, že zotrie slzy a poteší. Lebo vieme, že nemusíme vždy všetkému rozumieť.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies