Odvaha je veľká aj malá, slávnostná aj každodenná. Potrebujeme ju, keď stojíme pred niečím skutočne veľkým, keď odchádzame zo zamestnania, žiadame o rozvod či vstupujeme do manželstva. Keď tehotenský test vyjde pozitívne, keď diagnóza znie neúprosne a ešte neúprosnejšie tikajú hodiny, ako keby sa nám vysmievali. Keď sa lúčime s blízkymi, lebo nám ich smrť vzala, keď začíname nový projekt a plníme si sny. Vtedy, v takýchto okamihoch je odvaha krásna ako princezná, oblečená v slávnostných šatách, lebo sú to zvláštne chvíle. Slávnostné, aj keď niekedy smutné.
Odvaha však vie byť aj celkom fádna. S roztrapatenými vlasmi, trochu zhrbená, a predsa pôvabná. Prichádza na pomoc v maličkostiach. Keď nás niekedy stojí veľa síl aj to, aby sme vôbec vstali z postele. Keď prichádzame do zamestnania, ktoré sme nechceli a žijeme život, o ktorom sme nesnívali. Keď sa týždne menia na mesiace a my sa stále nehýbeme. Tak zúfalo ju potrebujeme.
Toto sú tri spôsoby, ako ju nájsť. Viem, že to môže znieť až zjednodušene, ale tak to je, verte mi.
Toľko rokov života prepil. Až neuveriteľne veľa. Z jeho brata, ktorý tiež kedysi pil, sa stal kazateľ a veľa vravel o Bohu. On sa však neobrátil. Neprestal. Až po rokoch, keď už mal vyše štyridsať, rozhodol sa, že toto bude jeho posledný pohárik. A potom žil. So svojou manželkou si dal do poriadku manželstvo, s deťmi sa zblížil.
Skoro by ste si pomysleli, že nikdy nepil. O alkohole sa nerozprávalo. Následky tam však boli. Áno, ach, tie následky. Tak na ne zabúdame, tak pred nimi chceme zatvárať oči. Odďaľovať ich, oklamať seba aj okolnosti.
Roky popíjania sa podpísali pod jeho zdravie. Až raz bolo zle, veľmi zle. Lekári prišli a odviezli ho do nemocnice. Manželka šla za nimi, ale keď prišla, už bolo neskoro.
Bol mŕtvy. Zaviedli ju za ním a viete, čo uvidela? Posledný odkaz. Ruky mal skrčené v geste, ktoré znamenalo, ľúbim ťa.
Na to človek potrebuje odvahu. Aby v posledných okamihoch, kedy bolesť preberá kontrolu, kedy sa telo už nespráva ako telo, kedy je naozaj zle, predsa len odovzdal odkaz. Ten najdôležitejší.
Som presvedčená, že mu ju dal Boh. Som si tým istá. Lebo keď prosíme, On dáva odvahu.
A potom, dvetisíc rokov predtým, než sa stala táto udalosť, bol Ježiš v záhrade. Potil krv a plakal. Chystal sa položiť svoj život za nás všetkých, a to smrťou na kríži. Mal zomierať potupne a nanajvýš bolestivo. Niežeby to nechcel urobiť, veď si to zvolil z lásky, to však nič nemenilo na tom, že ho akosi odvaha opúšťala.
Modlil sa, že ak je to možné, nech je od neho vzatý tento kalich, ale nie jeho vôľa nech sa stane, ale vôľa jeho otca. A tak šiel. Odvahu našiel v tom, keď urobil to, čo je správne. V poslušnosti. A my všetci z toho teraz čerpáme, lebo nebyť jeho odvahy, nemali by sme prístup k Bohu. Neboli by nám odpustené hriechy. Nemohli by sme ísť do neba. V tomto živote, ale aj v tom budúcom, by sme prehrali na celej čiare. Nebyť odvahy.
A ešte aj kráľa Dávida tu máme. Prihodilo sa mu čosi strašné. Nepriatelia odviedli jeho ženy aj ženy jeho priateľov a druhov. Celé mesto bolo zničené. A ľudia na neho nadávali, že je to jeho chyba, aj by ho boli ukameňovali.
Ale on našiel odvahu v Bohu. Ako to urobil? Nuž nemodlil sa siahodlhé modlitby. Ani nič také okaté sa nestalo. Jednoducho našiel odvahu v myšlienke, že nie je sám. Že Boh je pri ňom, neopustí ho a ľúbi ho večnou láskou.
Možno občas čakáme na niečo také pozoruhodné, keď voláme odvahu. Ale nemusí sa nič také stať. Niekedy je to o nás. Lebo máme k dispozícii možnosti, ako si dodať odvahu. Kráľ Dávid toto robil často, písal o tom aj v žalmoch. Sám sebe prikazoval, aby nebol smutný. Dolieval si odvahu. Nečakal na znamenia, jednoducho vstal a vybojoval víťazstvá.
A tak teda prosme o odvahu, nachádzajme ju v správnych rozhodnutiach a aj sami jej leťme na pomoc.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies