Možno aj vy sa celý život potýkate so stále sa opakujúcimi problémami a výzvami, ktoré akoby hatali váš úspech, oberali vás o sny, ciele, celkovú radosť a spokojnosť v živote.
Máte pocit, že neviete byť dostatočne cieľavedomý, vytrvalý, pevný, disciplinovaný ako ostatní, ktorí neochvejne kráčajú za svojimi túžbami a stále napredujú.
Často cítite vo svojej mysli akoby hmlu, cez ktorú sa neviete predrať dopredu, jedno malé rozhodnutie vám trvá celú večnosť, dokážu vás zraziť na kolená vlastné, príliš silné a prenikavo boľavé emócie? Strácate motiváciu, často vás zrádza náhla únava, robíte stále sto vecí naraz (alebo na ne aspoň myslíte) a dokončiť jednu vec bez toho, aby ste odskakovali k ďalším a ďalším úlohám je pre vás nadľudský výkon...
To všetko sú typické prejavy toho, že vo vašom každodennom prežívaní, uvažovaní a rozhodovaní prevažuje limbický systém – tá časť mozgu, ktorej sa hovorovo a veľmi zjednodušene hovorí aj „emočný mozog“.
Pri bádaní tak zložitého mechanizmu, akým je ľudský mozog sa vedci všeobecne zhodli na tom, že ho možno rozdeliť na tri základné časti: Mozgový kmeň, ktorý sa vyvíja v prvých fázach života a je zodpovedný za bazálne funkcie, ako dýchanie, tlkot srdca, krvný tlak... Teda inými slovami – fyzické prežitie.
Druhou časťou, ktorá sa vyvíja najmä v prvých rokoch a detstve je práve spomínaný limbický systém, zodpovedný za vznik a spracúvanie emócií.
Potom prichádza na rad tretia časť, ktorá sa nám vyvíja až do tridsiatich rokov života – neokortex, ktorý má na starosti uvažovanie, rozhodovanie, vôľu, celkovo racionálnu stránku nášho života.
KEĎ JE MOZOG EMOČNE PODVYŽIVENÝ
Problém nastáva vtedy, keď uprostred náročnejšieho detstva zapájame do hry oveľa viac emočnú časť mozgu, ako by sme mali. Stáva sa to v prípadoch, keď dieťa vyrastá v rodine príliš prísnych, či dokonca agresívnych, alebo emočne nezrelých, nepozorných a chladných rodičoch. Vtedy sa mu nedostáva dostatočne vyvážená emočná potrava – bezpečie, láska, prijatie, pokoj, porozumenie, podpora....
Dieťa tak akosi automaticky nabehne na akýsi systém autopilota, kedy je jeho malý, nedovyvinutý mozog prakticky neustále v pohotovosti, vetrí nebezpečie, musí čeliť rôznym výzvam od nevyspytateľných a nie dostatočne pozorných a chápavých rodičov. Naučí sa brániť, utekať, ukrývať, bojovať, byť v napätí, strehu, strachu. A to isté naučí aj svoj mozog. Konkrétne jeho limbická časť funguje takmer neustále na plné pecky, priam hypertrofuje. Vlastne tak „maká“ aj za ďalšiu časť mozgu – racionálny a analytický neokortex, ktorý by sa už rád začal vyvíjať, no emočný mozog mu to nedovoľuje, lebo pracuje sám na dvesto percent.
Tak sa z detí v rodinách s náročným emočným prostredím stávajú aj v dospelosti veľké deti, resp. emoční dospelí, ktorí zostali určitými časťami svojho mozgu v detstve. Reagujú prehnane citlivo, často skratovo, unáhlene, nie racionálne, efektívne a zmysluplne. Mnohé aspekty života, ktoré by mal prebrať neokortex – mysliaci mozog, si stále ponechal limbický systém – emočný mozog.
VEĽKÉ DETI, ALEBO DOSPELÍ S DETSKÝM MOZGOM
A z toho nám v dospelom živote vznikajú mnohé problémy najrôznejšieho druhu. Dospelý človek, riadiaci sa emočným mozgom nevie veľmi dobre vyhodnocovať svoje rozhodnutia a voľby z hľadiska dlhodobého významu. Ide mu o krátkodobé uspokojenie svojich pocitov, tak, ako malému dieťaťu. V návale nepríjemných emócií koná tak, aby tie okamžite zmizli. Bez ohľadu na to, či rozhodnutie bude správne aj zajtra, pozajtra, o pol roka...
Človek s hypertrofovaným emočným mozgom má často problém so sebadisciplínou, stanovovaním si jasných cieľov (a samozrejme, aj ich dosahovaním), v jeho mozgu akoby žilo celé stádo lúčnych koníkov, skáčucich z jedného plánu na druhý, z jednej myšlienky na ďalšiu.
Taký človek je majstrom vo vymýšľaní tisícov nádherných plánov, no tiež v ich zúfalom nedokončovaní. Pred výzvami často uteká, pretože sú pre neho príliš nebezpečné, namáhavé, konfliktné, smutné, nepríjemné... A s takými situáciami si jeho mozog veľmi nevie rady. Preto mnoho ľudí z emočne nestabilných rodín často v puberte a dospelosti siaha po alkohole, drogách či upadá do iných závislostí.
Náš mozog jednoducho neznesie bolesť, žiadne nepríjemné pocity. Evokuje nám to zážitky z detstva, keď sme boli odmietnutí, pokarhaní, schladení rodičmi, keď nám chýbala láska, objatie, akákoľvek bezpečná náruč, pevnosť, hniezdo. Keď náš mozog trpel, lebo bol stále v boji. A tak sa snažíme tieto nepríjemné pocity, bolesť, chlad a napätie okamžite niečím zasýtiť. V extrémnych prípadoch aj drogami...
PASCA OKAMŽITÉHO USPOKOJENIA
U väčšiny ľudí, ktorí boli vychovávaní emočne nezrelými rodičmi a sami zostali v časti mozgu dieťaťom sa to, našťastie, prejavuje skôr ľahšími formami, ale aj tie dokážu narobiť v živote šarapatu. Závislosť na sociálnych sieťach a neustálom skrolovaní, na televízii, ktorá zamestná náš mozog, na neustálom konaní čohokoľvek (najlepšie stále niečoho iného), len aby sme sa my a náš mozog nachvíľu neocitli v tichu a pokoji.
Ale tiež pocity neprekonateľnej únavy, keď sa máme pustiť do niečoho, čo nám neprináša okamžité uspokojenie. Chceme rozbehnúť biznis, no na to musíme vykonať mnoho drobných neatraktívnych povinností. Chceme pozvať návštevu, no musíme vygruntovať byt a napiecť koláč. Chceme sa lepšie cítiť fyzicky aj psychicky, no na to musíme zhodiť pár kíl a lepšie sa o seba starať. To všetko sú drobné činnosti a povinnosti, ktoré detskému mozgu nespôsobujú vždy okamžitú slasť. A tak ich odkladáme. A s nimi aj naše sny o biznisoch, o návštevách, ktoré by sme si chceli pozvať, krajšom byte, krajšom a zdravšom tele, lepšom a radostnejšom živote...
A tak nám, paradoxne, náš emočný limbický mozog, ktorý túži neustále po uspokojení a dobrých pocitoch v konečnom dôsledku prináša práve neuspokojivý, šedý a frustrujúci život.
Nezúfajte si však, cesta z tohto začarovaného kruhu von existuje. Tu je niekoľko praktických a veľmi efektívnych krokov, vďaka ktorým sa môžete vymaniť spod vplyvu emočného mozgu:
1. Prvým veľkým krokom je už to, že ste si dokázali priznať, ako ste na tom a definovať korene tohto problému. Identifikácia chyby je polovica úspechu!
2. Nesúďte sa za to, nechoďte na seba sparťansky, bičom! Teraz, keď už viete, prečo sa chováte tak, ako sa chováte, dajte si pochopenie, ktoré vaša duša potrebuje, a uvidíte, že zlozvyky sa budú rozpúšťať ľahšie so súcitom ako s odsudzovaním.
3. Vždy sa pri konkrétnej situácii, keď vás to zasa ťahá k nejakému zlému rozhodnutiu, prihovorte samému sebe: Naozaj toto potrebuješ? Konfrontuj to, čo práve ideš robiť (visieť na sociálnych sieťach namiesto užitočného stretnutia, alebo prečítania kapitoly knižky) so svojimi dlhodobými cieľmi, čo ťa k nim privedie naozaj? Všeobecne je dobré pripomínať si pravidelne svoje krátkodobé aj dlhodobé ciele.
4. Trénujte bloky ticha uprostred dňa, naučte sa nerobiť nič, nechať poletovať a upokojiť svoje myšlienky.
5. Trénujte veci, ktoré zaberú nejaký čas, do ktorých sa musíte celí ponoriť – maľujte hrnečky, pečte zložité koláče, vyrábajte niečo, navliekajte korálky, čítajte knižku s rozhodnutím, že vás nič nevyruší a že ju dočítate!
6. Píšte si denník, zápisky myšlienok ujasňujú myseľ, stišujú mozog a privádzajú vás k dobrým nápadom.
7. Nič nové pod slnkom – športujte! Nájdite si nejaký vhodný pohyb, ktorý robí mimoriadne dobre vášmu telu, nálade, hormónom, nervovému systému aj mozgu, prináša radosť, tvorivosť, správny oddych. Môžete začať aj prechádzkami na pekné miesta, vaše ja sa vám poďakuje!
8. Majte každé ráno pred sebou približnú osnovu svojho dňa. Netreba sa so zoznamom v ruke bičovať a potom si vyčítať, že ste všetko nestihli, no pre ľudí s emočným rozmýšľaním je dobré mať aspoň obrysy dňa narysované, aby ste sa neutopili v chaose a rozptýlení.
9. Trvajte na svojich voľbách – nie preto, že by ste boli neomylní, ale preto, lebo je dôležité naučiť váš mozog stáť stabilne na jednom rozhodnutí a neskákať ako lúčny koník z jedného kvetu na druhý. Dokončujte veci! Musíte vašu myseľ naučiť, že takto to v živote funguje, takto sa napreduje – dávajte si hocijaké, trebárs aj maličké „bezvýznamné“ ciele, tie si postupne plňte a kráčajte tak dopredu
10. Hovorte svojmu vnútornému dieťaťu a svojmu mozgu, že to robíte pre jeho dobro. Nebojujte s ním, on už sa nabojoval dosť a chce sa dostať do pokoja.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies