V posledných rokoch sme svedkami čoraz intenzívnejších výziev na znižovanie uhlíkovej stopy jednotlivcov. Od odporúčaní na obmedzenie spotreby mäsa, plastov, až po používanie verejnej dopravy a obnoviteľných zdrojov energie – všetko s cieľom znížiť emisie CO2 a zmierniť klimatickú krízu. Zároveň však vo svete prebiehajú vojenské konflikty, ktoré tieto snahy úplne zatieňujú. Tento paradox v dnešnej klimatickej politike vyvoláva otázky o skutočných prioritách mocných.
Vlády a klimatickí experti neustále apelujú na bežných ľudí, aby robili malé, ale významné kroky na zníženie svojej uhlíkovej stopy. Recenzia klimatickej zmeny už zahrňuje všetko, od osobnej dopravy cez udržateľné bývanie až po spotrebu potravín. Mnohí jednotlivci cítia tlak a niekedy aj vinu, že ich osobný životný štýl má priamy vplyv na stav našej planéty.
Avšak v tieni týchto snáh prebiehajú vojenské konflikty, ktoré uvoľňujú obrovské množstvá CO2 do atmosféry. Napríklad, za prvý rok konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou bolo podla portálu BBC do atmosféry uvoľených 33 miliónov ton CO2.
Agentúra Reuters dokonca uviedla že počas tohto konfliktu bolo do atmosféry uvoľnených pribižne 175 milónov ton CO2. A to je len jeden z mnohých globálnych konfliktov. Len pre porovnanie, priemerný človek bežným spôsobom života podľa portálu statista vyprodukuje 4,66 tony CO2 za rok. Človek by teda musel žiť viac ako 7 miliónov rokov, aby vyprodukoval toľko CO2 ako jeden vojenský konflikt za jeden rok.
Je teda zaujímavé, že na jednej strane z úst politikov počujeme ako podporujú dodávky zbraní do konfliktami zmietaných regiónov a na strane druhej chcú zdaňovať svojich občanov za emisie CO2. Natíska sa otázka, či je to naozaj v záujme ochrany životného prostredia..
Jednou z hlavných príčin tohto paradoxu je tiché mlčanie o environmentálnych dopadoch vojny v kontexte klimatickej krízy. Zatiaľ čo jednotlivcom sa kladie zodpovednosť za znižovanie emisií, vládne politiky a medzinárodné rozhodnutia často ignorujú devastujúce dopady vojenských operácií na životné prostredie.
Konflikty neničia len ľudské životy a mestá, ale aj prírodu. Ničenie infraštruktúry, lesov, polí a priemyselných zón zanecháva dlhodobé stopy. Územia zasiahnuté vojenskými operáciami sa stávajú znečistenými a zdevastovanými, a to nie len z pohľadu CO2, ale aj toxínov, chemikálií a odpadu, ktoré dlhodobo kontaminujú pôdu a vodu.
Okrem toho, vojna je téma, ktorú mnohí politici nechcú otvárať v kontexte klimatických debát, pretože by to mohlo podkopať ich pozíciu a priniesť otázky o financovaní vojenských operácií či zbrojení. Pre vlády je jednoduchšie tlačiť na bežných občanov, aby znižovali svoju uhlíkovú stopu, než otvárať diskusiu o tom, ako vojenské operácie a vojnové konflikty devastujú životné prostredie v oveľa väčšej miere.
Otázka, ktorá zostáva nezodpovedaná, je: Prečo nesú zodpovednosť za klimatickú krízu najmä jednotlivci, zatiaľ čo veľké inštitúcie a vlády pokračujú v podpore vojnových aktivít? Odpoveď nie je jednoduchá. Vojny sú často prepojené s mocenskými a ekonomickými záujmami, ktoré prevyšujú environmentálne starosti. Avšak čím dlhšie bude tento paradox prehliadaný, tým väčšie škody utrpí naša planéta.
Je preto čas začať otvorene hovoriť o tom, že vojenské konflikty a klimatická kríza sú neoddeliteľne prepojené. Ak chceme naozaj chrániť životné prostredie, musíme rovnako intenzívne bojovať aj za mier. Vojna totiž nie je len hrozbou pre ľudstvo, ale aj pre planétu samotnú.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies