Kráľ Dávid je jednou z najpozoruhodnejších postáv v celej Biblii. Len uvážte. Najskôr bol obyčajný pastier oviec. Ničím výnimočný. Teda dobre, možno svojím vzhľadom, ako sa o tom píše v Božom slove, lebo bol veľmi pekný. Ale iste by ste nepovedali, že z neho bude slávny kráľ Izraela, pod ktorého vládou sa zjednotia všetky izraelské kmene.
Jeho príbeh je fascinujúci, hoci si treba aj naliať čistého vína, že ani zďaleka nebol dokonalý. Áno, keď človek číta žalmy ním napísané alebo premýšľa o tom, ako porazil Goliáša, obávaného bojovníka, tak môže nadobudnúť iný dojem. Môže ho začať až neuveriteľne obdivovať. Dokonca ním byť uchvátený. Ale on sa tiež dopustil prešľapov. Zlyhal, sklamal ľudí aj Boha. Podliehal emóciám. Predstavujem si ho ako nesmierne vášnivého človeka, ktorý sa dokázal rýchlo, zo sekundy na sekundu, nadchnúť, rozzúriť, ale aj naradostiť.
Je len človek, nie Boh, ale napriek tomu aj v ňom nájdeme inšpirácie. Napríklad takéto.
Bola raz jedna pamätná udalosť v Izraeli. Prenášala sa archa zmluvy, čo nám síce nehovorí nič, ale pre starozákonný ľud to bola obrovská vec. Tá archa alebo truhla, ak chcete, symbolizovala pre nich Božiu prítomnosť. Ešte nezostúpil Duch svätý, Pán Ježiš ako Boží syn ešte v ľudskom tele na seba nevzal náš hriech. Ba ani chrám ešte nebol postavený. A tak mali archu ako prejav Božej blízkosti.
No a keď sa takto prenášala, kráľ Dávid tancoval. Robil to na chválu Najvyššieho, z čírej radosti. Muselo to vzbudiť všelijaké myšlienky. Celkom iste tam boli ľudia, ktorí mali zachmúrené tváre. Pochybovali, či tento muž môže byť skutočne kráľom. Veď sa správa nedôstojne. Takto tancovať na verejnosti?
A iste boli aj takí, ktorým sa práve pre tieto prejavy stal ešte bližším. No nech bolo ako chcelo, Dávid neprestal a tancoval.
Keď my dnes ďakujeme Bohu, veľakrát sa nám ťažko vyhrabávajú aj nejaké slová. Sme vyčerpaní z celého dňa a na vďaku si občas spomenieme až pred spaním. Nemáme síl. Nemáme slová. Naša chvála býva vlažná, ba niekedy aj studená.
On však ďakoval tak, že sa nehanbil, nedbal na mienku okolia. Tancoval, lebo sa radoval, že Boh je blízko a že je dobrý. Ach, to by ešte len bolo, keby sme sa aj my prestali ostýchať a boli ochotní úplne sa odovzdať vo vďake Bohu. Tancovať a poskakovať. Úplne sa vedieť stratiť.
Keďže Dávid je autorom viacerých žalmov, teda skoro väčšiny, tak o krásne vyznania smerom k Bohu nie je núdza. Najviac, teda aspoň pre mňa, je však udivujúce, ako odhaľuje svoje srdce.
„Jedno som prosil od Hospodina, to žiadať budem: môcť bývať v dome Hospodinovom po všetky dni svojho života, vidieť láskavosť Hospodinovu a kochať sa v Jeho chráme,“ napísal.
O jedno prosil. A bola to túžba taká intenzívna, taká čistá, až človek žasne. Koľko túžieb máva jedno ľudské srdce počas života? Musí ich byť toľko, viac ako hviezd či piesku. Len keď vstávame, želáme si, aby deň, čo pred nami je, za niečo stál. Nehovoriac o iných veciach, po ktorých srdce piští. Chceme toto aj ono. Malé veci aj veľké. Dávid však jedno žiadal. Kiež nám je inšpiráciou, aby sa i naše želania trochu poupratovali. Aby v nich bol viac Boh.
Toto síce ani nie je niečo, čo sám Dávid vykonal, ale skôr sa to s ním nevyhnutne spája. Keď totiž prorok Samuel dostal za úlohu pomazať budúceho kráľa, prijal iba zopár inštrukcií. Do ktorého mesta treba ísť a ktorý dom treba byhľadať. Tam bol muž s mnohými synmi a Samuel netušil, ktorý bude budúci izraelský kráľ.
Tak si ich jedného po druhom dal predvolať a čakal na Boží pokyn. Ani jeden sa však podľa kritérií z neba neukázal ako ten pravý. Vari sú to všetci synovia? Nechýba ešte jeden?
A naozaj, jeden ešte chýbal. Otec ho mal za natoľko bezvýznamného, že ho spočiatku pred proroka ani nepredviedol. Ako keby neexistoval. Ako keby sa ho zriekol načisto a nerátal ho medzi svoje deti. A tak prišiel najmladší Dávid. Od pastierskych prác. A vtedy sa ozval Boží hlas, ktorý jasne prorokovi napovedal, že toto je on. Muž podľa Božieho srdca. Lebo Boh nehľadí ako človek, ale ide hlbšie až do duše.
Preto i v tomto smieme porásť, že neposúdime a už vôbec neodsúdime podľa výzoru. Ale dáme si záležať a pozrieme hlbšie. Pri Dávidovi sa to oplatilo. Lebo on skutočne bol kráľom podľa Božieho srdca.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies