Pred 40 rokmi, v roku 1984, Jozef Psotka a Zoltán Demján úspešne vystúpili na vrchol Everestu, čo sa stalo historickým momentom slovenského horolezectva. Ich odhodlanie a odvaha inšpirovali mnohé nasledujúce generácie. Tragédia, ktorá nasledovala, však pripomenula kruté výzvy, ktorým čelí každý horolezec.
Na konci sedemdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia sa československí horolezci zdokonaľovali vo svojich zručnostiach a ich povesť v medzinárodnom meradle rástla. Po expedíciách v oblasti Hindukúša a mnohých ďalších, sa do popredia dostal ich najvyšší cieľ – Mount Everest (8848 m).
Expedícia v roku 1984 niesla nepálsky názov: Sagarmatha – Bohyňa nebies. Nie všetko však prebiehalo bez problémov. Výprava bola dokonca na začiatku zamietnutá Československým zväzom telesnej výchovy (ČSTV) v Prahe, pretože išlo o slovenskú iniciatívu.
Dnes (15. októbra) si pripomíname 40 rokov od chvíle, keď dvaja výnimoční slovenskí horolezci, Jozef Psotka a Zoltán Demján, dosiahli vrchol Mount Everestu (8848 m n. m.) bez použitia kyslíka, pričom išlo o prvovýstup. Psotka, ktorý mal v tom čase 50 rokov, sa stal najstarším človekom, ktorý zdolal Everest bez kyslíkového prístroja. Tento pozoruhodný výkon, ktorý sa zapísal do histórie svetového horolezectva, sa im podaril 15. októbra 1984. Radosť z úspechu sa však Košičanovi Psotkovi stala osudnou. Pri zostupe z najvyššieho bodu Zeme 16. októbra 1984 tragicky zahynul. Na vrchol vystúpil spolu s vtedajším 29-ročným Bratislavčanom Demjánom a šerpom Ange Ritom, ktorý im poskytol pomoc. K nim boli duchovia hory zhovievavejší.
Ako povedal sám Zoltán Demján, pri príležitosti 40 výročia výstupu: "Na jednej strane to bola veľká eufória z toho, ako sme úspešne zavŕšili snaženie celej výpravy, na druhej to bol obrovský smútok zo straty kamaráta. Negatívna emócia tak prevážila to pozitívne, takže celkovo na to všetko nemám dobré spomienky."
Vedúcim expedície do Himalájí bol František Kele. Základný tábor sa podarilo vybudovať po štrnásťdňovom pochode 6. októbra 1984 vo výške 5400 metrov. Stan pre vrcholové družstvo bol umiestnený vo výške 8300 metrov. Ako prvý z československej výpravy sa mal pokúsiť o výstup na vrchol Ján Porvazník. Mal však problémy s očami, a tak sa namiesto neho do výšky 8848 metrov vydali Jozef Just a šerpa Ang Phurb. Tí však taktiež neuspeli, pretože ich na ceste späť zahnala víchrica.
Ďalšími v poradí boli Jozef Psotka a Zoltán Demján. Základný tábor opustili 11. októbra a o dva dni neskôr dorazili do tretieho tábora, kde sa pripojil aj známy šerpa Ang Rita, rekordman v počte výstupov. Do výšky 8300 metrov sa dostali 14. októbra, kde našli stan, potraviny a kyslíkové fľaše, ktoré tam po neúspešnom pokuse zanechali Just s Ang Phurbom. Ráno 15. októbra 1984 sa vydali na "strechu sveta". Záverečný výstup im trval osem hodín.
Po vzore talianskeho horolezca Reinholda Messnera sa všetci traja rozhodli vystúpiť bez kyslíka. O 15:15 hodine dosiahli najvyšší bod Zeme. Najprv mali v úmysle zopakovať extrémne náročnú sovietsku trasu, nakoniec však zvolili poľskú cestu s vlastným variantom, ktorý bol natoľko významný, že ho odborníci považujú za samostatný prvovýstup.
Vopred vybraná zostupová trasa cez Južné sedlo bola zafúkaná snehom. Keď sa začalo stmievať, Psotka poslal Demjána nadol, aby vyznačil stopy do Južného sedla, kde mal byť stan na prenocovanie. Mali len jedno čelné svetlo, pretože zima vybila batérie v dvoch z troch čeloviek, ako vysvetlil Demján.
Rýchlo sa zotmelo a víchrica zničila stan. Demján musel liezť po štyroch a podarilo sa mu zísť nižšie, až do steny Lhotse, ktorá poskytovala akú-takú ochranu proti vetru. Tam čakal na Psotku a šerpu Anga Ritu. Keď sa však neprichádzali, Demján s posledným vypätím síl, zišiel do západného kotla vo výške 6400 metrov. Šerpa dorazil vyčerpaný až ráno. Psotka, ktorý sa dostal do krízovej situácie, sa rozhodol prenocovať.
Na druhý deň ráno sa zistilo, že Psotka spadol do Západného kotla, pravdepodobne z miest pri Ženevskej ostrohe. Počasie sťažilo jeho záchranu. Kele poslal Justa z piateho tábora, aby ho našiel, čo sa mu podarilo, ale Psotka už bol mŕtvy. Vykopali mu hrob v snehu a ľade, kde ho následne aj pochovali. Diskutovalo sa o tom, že skupina sa nemala rozdeliť; mnohí sa domnievali, že keby zostali spolu, nikdy by k tomu nedošlo. Jozef Psotka bol živou legendou, ktorú si vážili generácie horolezcov. Jeho kolegovia ho považovali za silnú osobnosť, ktorá zjednocovala tím. V roku 2008 natočil jeho študent Pavol Barabáš dokument s názvom Everest - Juzek Psotka.
Za svoje športové aktivity bol ocenený verejným uznaním za rozvoj československej telesnej výchovy I. stupňa. Bol nositeľom Zlatého odznaku IAMES-u, štátneho vyznamenania za statočnosť a Zlatej medaily Ferdinanda Martinenga za činy v duchu humanizmu (in memoriam).
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies