Biblia je plná príbehov o tom, ako chce Boh naše pády premeniť na naše najväčšie prednosti.
Často zvykneme sami seba, alebo ľudí okolo nás zaškatuľkovať výrokmi typu: „On je už raz taký“, „To má z rodiny“, „Je poznačený“, alebo „Ľudia sa nemenia...“
No vedeli ste o tom, že ak sa vy sami rozhodnete prekonať svoju minulosť, dedičstvo, bolestivé skúsenosti, nikto a nič nemôže zmeniť to, čo do vás Boh vložil?
Nezáleží na tom, ako veľmi sme boli zranení, ublížení, okradnutí, ponížení, božie slovo nám sľubuje, že definovaní sme tým, čo o nás hovorí on a že jeho plány pre náš život a naša vnútorná hodnota nemôžu byť prepísané ani tou najväčšou zlomyseľnosťou a úkladmi voči nám.
To neznamená, že každému sa automaticky podarí naplniť zámer a potenciál pre svoj život. Môžeme ho zmariť práve tým, že podľahneme všetkému, čo sa nám kedy v živote stalo. Že uveríme tomu, čo o nás hovorili, ako sa na nás pozerali, ako sa k nás správali druhí. Definujeme sa svojou minulosťou, nepriaznivými životnými okolnosťami, dokonca tým, čo sami voči sebe pociťujeme.
No Boh hovorí niečo celkom iné a biblia je plná presne opačných príbehov. Jozef, ktorého vlastní bratia chceli zabiť a predali do otroctva neprestával veriť svojim snom ani uprostred ponižujúcich okolností a vďaka svojmu postoju sa stal hneď po vladárovi druhým najdôležitejším mužom v krajine.
Chudobná vdova Rút nepodľahla predstave a beznádeji, že jej život sa skončil takto trpko a chytila sa druhej šance, ktorú jej Boh pripravil. Pavol uzatvoril svoju minulosť, plnú násilia, zabíjania a klamstiev a zasvätil druhú polovicu svojho života pomoci a zachraňovaniu druhých.
Jób nezmenil svoje postoje, hodnoty, ciele, vieru a neprestával byť Bohu vďačný a pokorný ani keď ho gniavili nešťastia a choroby. Naopak, modlil sa ešte aj za druhých ľudí. A Boh mu „navrátil všetko, čo mu bolo odňaté, pridal všetkého dvojnásobne a požehnal koniec jeho života viac ako jeho počiatok.“
Toto je jeho pohľad na svet a naše životy. Vôbec ho nezaujíma naša minulosť, nech bola akákoľvek temná a ťaživá. Naopak, vyzýva nás k tomu, aby sme ju pustili, tým, čo v našich príbehoch vystupovali negatívne odpustili a pripustili, že on má pre nás v budúcnosti niečo oveľa lepšie, čo prepíše všetky naše doterajšie skúsenosti.
V istom bode sa jednoducho musíme prestať zaoberať nekonečnou otázkou – „prečo?“ (sa mi to všetko udalo) a spochybňovať sa za všetko zlé. Na našu minulosť, v ktorej nás ponížili, okradli, potlačili, zneužili sa musíme začať pozerať tak, že to konanie voči nám nebolo o nás, ale o nich. Nehovorí nič o našej hodnote, podstate, charaktere, ale o tých, ktorí ubližujú.
Nech je za vami akýkoľvek trpký príbeh, nedovoľte utopiť zvyšok vašich dní v ľútosti, horkosti, smútku a beznádeji. Naopak, vystavte svoje jazvy Bohu, aby ich mohol použiť na víťazstvo. Uvoľnite všetko zlé z minulosti, aby ste mohli vkročiť do celkom nového príbehu. Ak sa prestanete kŕčovito držať všetkého toho nespravodlivého, čo sa vám udialo, Boh to vezme a všetky tie zradné a zlé činy použije na to, aby vás dostal ďalej. Musíte tomu však uveriť.
No ako vlastne vystúpiť zo svojej minulosti? Často robíme tú veľkú chybu, že sa zranenia, bolesti, neprávosti, ktoré sa nám stali snažíme pochovať, ignorovať, premaľovať, ako keby sa nič zlé ani nestalo. To však nie je cesta.
Nemôže byť uzdravené niečo, čo sme nedefinovali, jasne nepomenovali, nevyniesli na svetlo sveta. To, čo je v Božích očiach osvetlené, je aj uzdravované a „prepustené“. Až od poznaného a priznaného môžeme byť oslobodení. Ak chceme, aby nás zranenia v budúcnosti nedefinovali, musíme ich takými aj vidieť. Zakrývanie si očí pred čímkoľvek ešte nikomu nijako nepomohlo. Naopak, priznanie si pádu a bolesti je zároveň odmietnutím, aby nás definovala aj naďalej.
Boh nám teda nehovorí, aby sme si nepriznali, že sme zranení, slabí, chybujúci. On aj tak dobre pozná každú našu bolesť a slzu, ston ukrytý v srdci. A povzbudzuje nás, že aj z toho najbeznádejnejšieho miesta môžeme vykročiť vpred. Pravdou, ktorá oslobodzuje. Pravdou o tom, čo sa nám naozaj stalo, ale aj o tom, že to tak nemusí a nemá zostať navždy.
Boh je majstrom v tom, aby vzal tisíc rozbitých kúskov a poskladal z nich niečo nádherné. Vezme úlomky našej bolesti, odmietnutia, zrád a urobí z nich naše najväčšie prednosti. Náš pád považuje za začiatok. Niečoho dobrého. A chce, aby sme tak svoju životnú cestu videli aj my.
Ako nedovoliť bolestivej minulosti definovať našu budúcnosť:
1. Priznajte si a jasne definujte všetko nesprávne a zraňujúce, čo sa vám prihodilo. Retušovaním a ignorovaním zlého a bolestivého bránite procesu uzdravenia.
2. Odpustite tým, ktorí vám ublížili. Nie preto, aby ste uznali, že to, čo robili, bolo správne, ale preto, aby ste sa mohli pohnúť ďalej a získať pokoj v duši a na srdci.
3. Dôverujte Bohu, že presne z toho, čo bolo vašou najväčšou bolesťou, on chce urobiť vašu prednosť a víťazstvo. On všetko zlé využíva na dobré a prospešné.
4. Uvedomte si, že to, čo sa vám stalo, čo vám kto kedy o vás povedal, ako sa zachoval, či dokonca ani vaše pocity voči vám samotným nie sú pravdou o vašej skutočnej hodnote.
5. Vždy skúmajte vlastné myšlienky, hodnotenia, súdy, sebaobviňovania, negatívne predpoklady: Naozaj je toto pravda? Z čoho, z akej mojej skúsenosti pramení? Staré toxické a nekonštruktívne presvedčenia trpezlivo a vede vymieňajte za nové, plné nádeje a pozitívnych riešení.
6. Ak sa chcete pohnúť z bolestivej minulosti, musíte v nej nechať ľudí (a s nimi aj prostredia a zvyky), ktorí vám ju spôsobili. V obklopení samých negatívnych, zlomyseľných ľudí, ktorí vás znevažujú, odhovárajú, ubližujú si nové svetlé zajtrajšky nevybudujete.
7. Vždy verte, že „toto ešte nie je koniec“ a Boh má na všetko nečakané riešenie.
„Nech z temnôt zažiari svetlo...“ (2 Kor. 4,6)
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies