Profesor Pavel Traubner, výnimočný neurológ a osobnosť slovenskej židovskej komunity, zomrel vo veku 83 rokov. Jeho život bol poznačený nielen úspechmi v medicíne, ale aj dramatickým príbehom z detstva, keď prežil holokaust a zachránil si život vďaka vynaliezavosti a pomoci ľudí, ktorí sa mu postavili v ústrety. Jeho odkaz o nezlomnej vôli a láske k životu bude inšpiráciou pre mnohých.
Profesor Pavel Traubner, uznávaný neurológ a výrazná osobnosť slovenskej medicíny, navždy opustil tento svet vo veku 83 rokov. Jeho smrť zasiahla nielen odbornú verejnosť, ale aj širokú verejnosť, ktorá ho poznala ako človeka s nezlomnou vôľou a výnimočným optimizmom.
Svoju profesiu aj osobný život zasvätil pomoci druhým, pričom jeho cesta bola neoddeliteľne spätá s tragédiami druhej svetovej vojny. Jeho príbeh je príbehom prežitia, boja a nezlomného ducha, ktorý sa stal inšpiráciou pre mnohých.
Pavel Traubner sa narodil 2. mája 1941 v Ilave, a ešte predtým, než mal šancu začať svoj život, ho zasiahli hrôzy druhej svetovej vojny. V tento deň, keď bol iba novorodencom, do ich domu vtrhli gardisti, ktorí hľadali peniaze a rádio.
Spomína si na momenty, keď sa jeho matka snažila ochrániť novorodenca pred brutálnymi výpadmi nacistov, ktorí dokonca pichali do postele, v ktorej ležala jeho mamička. Tento moment sa zapísal do jeho pamäte ako jeden z prvých traumatických zážitkov z jeho detstva.
Veľké nebezpečenstvo pre rodinu Traubnerovcov nastalo, keď mal Pavel len tri roky. Židovskí obyvatelia, medzi ktorých patrili aj oni, boli na zoznamoch nacistov, a rodinu čakala deportácia do koncentračného tábora. Osud však rozhodol inak.
Rodičom sa podarilo zachrániť ich životy vďaka tomu, že Traubnerov otec bol zubár. Medzi jeho pacientmi bol aj policajt, ktorý ich varoval a poradil im, aby okamžite ušli. Takto sa Traubnerovci vyhli tragickému osudu, ktorý zasiahol mnoho iných židovských rodín.
Rodina Traubnerovcov bola nútená ukryť sa pred nacistami v lese, kde prežívali v extrémnych podmienkach. Zima 1944 bola pre nich neznesiteľná. Schovávali sa v bunkroch a prikrývali sa čečinou, aby prežili chladné mesiace.
Pavel si pamätá, ako ho starý otec a mama zohrievali vlastnými telami, aby mu poskytli aspoň trochu tepla v týchto krutých podmienkach.
Tieto spomienky na holokaust zostali pevne zakorenené v jeho pamäti. Ako malý chlapec si pamätal aj to, ako ho dedko učil hebrejské modlitby, ktoré sa stali symbolom jeho odolnosti a viery v lepšiu budúcnosť.
Kým väčšina detí v tomto veku nemusela čeliť týmto hrôzam, Traubner prežil niekoľko mesiacov života v neustálom strachu o život. V lese, kde rodina žila, im hrozilo, že ich objavia nemeckí vojaci.
Napriek tomuto neustálemu nebezpečenstvu sa im podarilo prežiť do konca vojny, pričom si vytvorili silné spomienky na to, ako sa museli spoliehať na vlastnú vynaliezavosť a odolnosť.
Po vojne sa Traubnerovci vrátili domov do Ilavy. No návrat do civilného života nebol jednoduchý. Nemali kde bývať, a tak sa museli zmieriť so skromnými podmienkami. Traubner, ktorý prežil vojnu v bunkroch, bol po vojne vychudnutý a podvýživený, a tiež sa musel vyrovnať so psychickými následkami svojich zážitkov.
Mal hlboké trauma, ktoré ho sprevádzalo po celý život – nočnými morami a pocitom viny, že prežil, kým iní, vrátane jeho priateľov, neprežili.
Avšak i napriek týmto ťažkostiam, si neskôr v dospelosti uvedomil, že mal šťastie a rozhodol sa, že pôjde ďalej. Neskôr sa dostal na medicínu, čo bolo jeho veľkým životným cieľom.
Počas štúdií sa z neho stal skvelý neurológ, ktorý si nielen získal rešpekt vo svojej profesii, ale aj začal pomáhať tým, ktorí prechádzali ťažkými chvíľami.
Po tom, čo sa Pavel Traubner stal známym neurológom, jeho život nebol jednoduchý ani v dospelosti. V priebehu rokov čelil zdravotným problémom, ale jeho nezlomná vôľa a odhodlanie prežívať mu pomohli čeliť týmto výzvam.
Aj keď mal mnoho zdravotných ťažkostí, zostal aktívny a nezastavil sa. Stále pracoval, šoféroval a tvrdil, že jeho silnou stránkou je "tvrdohlavosť“, ktorá mu pomohla prekonávať ťažkosti. Podľa neho bol život darom, ktorý si zaslúžil žiť naplno, a preto nikdy neprestal hľadať spôsob, ako pokračovať.
V osobnom živote bol Pavel Traubner milujúcim manželom a otcom. S manželkou Katarínou tvorili nerozlučiteľnú dvojicu, ktorá spolu čelila nielen vojenským hrôzam, ale aj výzvam, ktoré priniesol ich spoločný život.
Z jeho vyjadrení bolo jasné, že mu veľmi záleží na jeho rodine. Deti a vnúčatá boli pre neho zdrojom síl a radosti. Pavel bol oddaným dedkom, ktorý si užíval každú chvíľu strávenú so svojimi blízkymi.
Spomínal na to, že jeho manželka bola "zázrak“, pretože sa oňho starala s neúnavnou trpezlivosťou a oddanosťou aj v časoch, keď mal vážne zdravotné problémy.
Pavel Traubner, hoci prešiel neľahkým životom, sa stal vzorom pre mnohých. Jeho nezlomná vôľa, odhodlanie a láska k životu boli inšpiráciou pre tých, ktorí ho poznali. Po celý život sa snažil preukázať, že prežiť si zaslúži len ten, kto je odhodlaný bojovať.
Zanechal po sebe odkaz, že život, nech už je akokoľvek ťažký, má hodnotu a dá sa prežiť s dôstojnosťou a láskou.
Profesor Traubner sa zapísal do histórie slovenskej medicíny a židovskej komunity ako symbol prežitia, vôle a ľudskosti. V jeho životnom príbehu sa zrkadlil odkaz o tom, že aj napriek najtemnejším obdobiam je možné nájsť svetlo a zanechať pozitívny odkaz pre budúce generácie.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies