Tie krásne biblické príbehy, ach, tie dokážu človeka pozdvihnúť. Priliať nádej. Vieru a aj lásku. Silu do ďalších dní. Iste, nachádzajú sa v nej aj iné veci, možno tvrdšie na strávenie, ťažšie na pochopenie, zložité na vysvetlenie. Ale keď uchopíme, čo Ježiš robil, naša duša dostáva liek.
Povieme si teda teraz jeden príbeh, dobre? Známy a aj pekný a poučný. Bolo to vtedy, keď Ježiš žil na zemi. Raz bol smutný, lebo sa dopočul o Jánovi Krstiteľovi, ako bol neprávom zabitý. Mal ho rád, veď koniec koncov má rád nás všetkých. Jánova jedinečnosť spočívala aj v tom, že hlásal Ježiša ešte predtým, než sa s ním stretol a než Boží syn vstúpil do služby.
A tak Ježiš, rozľútostený udalosťami, odchádza na pusté miesto. Azda sa chcel modliť a v tichosti zvládnuť svoje emócie. Predložiť to všetko svojmu nebeskému otcovi.
Ježiš však, ako každá známa osobnosť, bol nasledovaný zástupmi. Vtedy síce ešte neboli celebrity, ako ich poznáme dnes, ale platilo, že ak niekoho považovali za známeho, venovali mu pozornosť. Chodili za ním davy. A to bol aj Ježišov prípad, lebo prinášal iné učenie a konal zázraky.
Nech už teda chcel na pustom mieste robiť čokoľvek, nepodarilo sa. Venoval sa ľuďom, lebo aj oni boli mnohí smutní, chorí a osamelí.
Trvalo to dlho, nuž je pochopiteľné, že ľud vyhladol. Učeníci si robili starosti tak, ako si ich aj my často robíme a pýtali sa, kde by mali pre niekoľkotisícový zástup vziať jedlo. A ešte k tomu na pustom mieste. Nemožné.
Ježišova odpoveď?
Stačilo mu málo. Dve ryby a päť chlebov. Rozdával, dával ostatným a eešte aj zvýšilo. Rozmnožil jedlo, učinil, čo bolo v očiach človeka nemožné.
V tomto príbehu by sa dalo hovoriť o veľa veciach, je naozaj fascinujúci. Ale my by sme sa chceli pristaviť pri čomsi konkrétnom.
Ježiš pozýval učeníkov k tomu, aby niečo skúsili. To, čo vnímali ako nemožné.
My sme tiež pozvaní k tomu istému. A ani nie je reč o nadprirodzených veciach, hoci aj to Boh dokáže robiť. Ale koľko vecí sa nám zdá nemožných?
Koľko vecí sme uzatvorili, hoci vieme, že by sme sa mali do niečoho pustiť, niečo skúsiť, ale zdá sa nám to nemožné?
Jednou výzvou je plniť si svoje sny. Dokončiť knihu, začať navštevovať hodiny hudby, možno sa konečne naučiť variť jedlo, ktoré sme sa chceli už dávno naučiť. Čokoľvek to je. Nech Boh otvorí naše oči, aby sme videli, že to možné je.
Alebo ešte iná záležitosť, ktorá je nám všetkým blízka.
Viete, ako to je. Nechodíme na bohoslužby, nenavštevujeme blízkych a priateľov tak často, ako by bolo vhodné. Nevenujeme sa veciam, ktoré máme radi. Nezdvihneme telefón na dlhší rozhovor. Zdá sa nám totiž nemožné všetko stihnúť.
Je nemožné vtesnať to do preplnených dní.
Je nemožné prísť tam, kam nás volajú, lebo nemáme ako. Je nemožné a nemožné.
Až kým sa nestane nejaká tragédia. Povieme vám príklad.
Priateľke ochorel otec. Kým sa tak nestalo, zdalo sa jej nemožné ho častejšie navštevovať. Lebo rodina, práca, život. Akonáhle ho postihla choroba, už to možné je.
Naša človečina nám zatvára oči a zatvrdzuje srdcia. Stačí mať však vo svojom živote Ježiša a s Ním bude aj nemožné možným. Nečakajme na tragédie, aby sme si upratali čas, polapili sny a uzdravili si srdcia. Dnes je čas objať nemožné.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies