Takýchto príbehov je veľa, a predsa ich stále potrebujeme. Nie je azda na tom ani nič výnimočné, a predsa z toho plynie večné posolstvo. Ona mala prácu snov. Modlila sa za ňu, bola v nej naozaj dobrá. Pracovala takto asi desať rokov. A potom...
Potom sa stalo, čo nepredvídala, ono sa to ani predvídať nedalo. Boh ju viedol inam. Doslova to vnímala, ako jej v modlitbách aj prostredníctvom kázní našepkáva, že je čas pohnúť sa ďalej. Tak veľmi sa tomu bránila. Tak veľmi si želala, aby jej Boh povedal radšej niečo iné. Nech vymení bývanie alebo čosi ešte ďalšie. Len nie prácu. Len nie tú prácu, o ktorej tak dlho snívala.
Čo myslíte, ako to dopadlo? Nebudeme vás dlho napínať, ako kresťanka poslúchla. Napriek nevôli, odišla zo zamestnania a išla ďalej. Nebudeme sa teraz venovať tomu, čo bolo, akú si našla inú profesiu a podobne. Lebo o tom sa rozpisovať nechceme. Len sa tak zamýšľame nad tým, prečo nás Boh niekedy volá, nech opustíme svoje istoty a radšej príjmeme neistoty.
Úplne prvý bol Abrahám. Tiež mal rodinu, bol dakde zvyknutý. Poznal vône a zvuky krajiny, počul tlkot jej srdca. A odrazu prišiel Boh a vyzval ho, nech sa započúva do iných zvukov a nech pocíti iné vône. A on šiel.
Prirodzene, ľahké to nebolo. Biblia nám o tom neposkytuje podrobné informácie, o jeho rozpoložení, ale nenamýšľame si, že vždy všetko vnímal v ružových farbách. Iste sa aj bál, iste aj pochyboval. Ale keď šiel, čosi sa dialo. On sa menil. Jeho charakter sa menil, jeho vzťah s Bohom sa prehlboval. Zažíval víťazstvá, okúsil zázraky. Boh ho posilňoval. Učil ho, ba dokonca ho nazval svojím priateľom. Vysmial sa starobe, keď mu na staré kolená požehnal syna, hoci aj jeho manželku už objal pokročilý vek. A toto všetko by sa nebolo stalo, ak by nevykročil a nešiel.
Koniec koncov o tom boli aj príbehy, ktoré si zvykneme pripomínať počas vianočných sviatkov.
Mária ako mladučká dievčina, zasnúbená s Jozefom, dostala veru nečakanú správu od anjela. Že vraj hoc je panna, porodí syna a ten syn, On bude spasiteľ, a preto mu dajú meno Ježiš. Cítite tam tú neistotu? Veď jej život mal vyzerať podľa pôvodných predstáv celkom ináč.
Mala sa vydať a áno, určite boli na pláne aj deti, veď žena, ktorá v tom čase nerodila, trpela veľkou potupou. Ale nie tak skoro. A nie takto.
Jozef, ktorý sa v pokoji mal oženiť. A teraz mu jeho nastávajúca tvrdí, že je ťarchavá a že sa nemá ničoho báť, lebo to nie je dôsledok nevery, ale Božej milosti.
Neistota. Priam ju vidno, ako sa približuje, ako všetkých berie a priťahuje k sebe.
Nie je krutý
Mohli by sme si myslieť, a veľmi mylne, že je krutý a že len hýbe ľudskými osudmi zo strany na stranu bez zmyslu. Lenže ono je to inak. Neistotou nás vychováva. Keď nás volá do neistoty, nikdy nie bez toho, aby zamýšľal čosi hlbšie. Nerobí to len tak, z dlhých chvíľ, neusmieva sa pri našom tápaní. On len jednoducho chce pre náš život viac. Viac ako naši blízki. Viac ako naši priatelia. Ba viac ako my sami. Chce nám vytvoriť fascinujúci príbeh. Len si predstavte, ako by to bolo dopadlo, ak by Jozef a Mária nešli po tej ceste a neprijali Boží pokyn, čo ako nelogický sa zdal. Veď vďaka tomu prišiel na svet Ježiš. Krásny, dokonalý Boží syn, otvárajúci náruč a ponúkajúci spasenie.
Možno teda nás na vianočné sviatky čakajú neistoty. Možno po novom roku prídu. Možno už zajtra či pozajtra. Len sa nebojme. Alebo aj keď sa báť budeme, nedovoľme strachu, nech rozhoduje. Radšej buďme ako Abrahám. Ako mária. Ako Jozef.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies