Bola raz jedna malá myška, čo šťastná mohla byť, veď pred nástrahmi sveta chránila ju hoc skromná, ale predsa jej chyžka. No lenže tu sa stalo, že myške sa zapáčila myšlienka, žeby inde bolo lepšie. Že chyžka je až príliš skromná. Že domov je príliš známy. A tak sa, aj keď jej mamka nie je nadšená a radšej by si myšku nechala pri sebe, rozhoduje odísť a cestuje kade-tade. Cestuje celý rok a spoznáva mravy, vône aj iné zvuky, všetko iné.
Možno sa pýtate, milí čitatelia, prečo takto začíname článok, ale nechajte sa spolu s nami pozvať na túlanie sa. Nemusíte nikam ísť. Stačia teplé papuče, šálka čaju, možno obľúbená deka. A aby sme boli celkom presní, nepozývame vás my, ale Kristína Baluchová, slovenská autorka, ktorej sa zaľúbilo písať pre deti. A nepíše o upíroch, čarodejniciach či strigách, ale celkom ináč a dokonca vo veršoch.
Kristína má na konte viaceré knihy, ale príbeh o myške a jej chyžke, je jej najnovší počin a volá sa Čo je to domov.
„Ja som človek, ktorý veľa cestoval. Dlho som žila v zahraničí. Teraz mám konečne svoj domov,“ odpovedá Kristína na otázku, čo je pre ňu domov. Lebo ako prezradila, tam, kde býva, je momentálne najdlhšie spomedzi všetkých iných miest, kde kedy žila. Našla svoj domov. A čo myška, našla ho tiež?
Sympatická autorka prezradila, že áno, že nakoniec pochopila, že domov je mamka, teplo a tá skromná chyžka. A myšlienka príbehu, tá je blízka nám všetkým. Vari niekedy nemáme pocit, že susedova tráva je zelenšia a že ľudia navôkol sú šťastnejší?
Kniha je určená malým čitateľom a všetko je uspôsobené tak, aby si nielen spestrili chvíle, ale aj aby sa niečo naučili a aby sa mali dôvod ku knihe vrátiť.
Tak napríklad sa vďaka myške naučia o štyroch ročných obdobiach. Na konci knihy sú otázky na rozvoj čítania s porozumením. A ešte sa Kristína snažila aj pomôcť pri rozvíjaní fantázie. Lebo myške, predstavte si, slúžil ako padák lístok. A tak sa čitatelia môžu zamýšľať, čo všetko sa dá z lístka urobiť.
Kristína už niečo napísala aj pre dospelých, preto nás zaujímalo porovnanie. Dá sa povedať, čo sa písalo ťažšie?
„Podľa mňa je tvorba pre deti ťažšia. Musíš sa prispôsobovať ich reči. Písať tak, aby ich to aj upútalo, aj zaujalo, aj niečo naučilo a zabavilo. Pri tvorbe pre dospelých používaš jazyk, ktorým hovoríš bežne,“ povedala.
Navyše si to ešte sťažila aj tým, že píše poéziu, ale napriek všetkému ju to láka a ani zďaleka neľutuje.
„Ja si niekedy sama zo seba robím žarty, že som taký outsider. Mňa to však neskutočne láka, lebo je to výzva aj pri forme. Pri poézii to musí znieť ako pieseň. Musí to mať svoj rytmus. Má to svoje pravidlá. Musíš tam navyše vtesnať aj myšlienku. Ja mám rada také náročnejšie výzvy,“ pridala ďalšiu informáciu o tom, ako a prečo tvorí.
Mimochodom, keď už je reč o tvorbe pre dospelých, tak Kristína nepopiera, že sa k tomu ešte niekedy vráti. Má rozpísaný román, ktorý je na pomedzí detektívky a psychologického románu, ale tvrdí, že skôr je to detektívka. Rada by ju dokončila, ale čas, energia, veď čo vám budeme hovoriť, iste to poznáte.
Možno však, ako so smiechom povedala, si to dá ako novoročné predsavzatie a podarí sa jej to v rámci ďalších mesiacov, ktovie.
Je to také iné, písať poéziu. Nemáme veľa takých, ktorí by básnili a už vôbec nie takých, ktorí by rýmami triafali deti.
„Deti na poéziu reagujú stále dobre. Takejto tvorby na Slovensku nie je veľa. Deťom sa veľmi páčia moje básničky, keď im ich čítam. Vôbec tam necítim ostych, žeby im to bolo cudzie. Práve naopak. ˇČasto si to vyberajú, keď je napríklad Hviezdoslavov Kubín či podobne,“ podelila sa o svoje skúsenosti, nakoľko ona často a rada navštevuje rôzne besedy a čítačky, na ktorých má možnosť overiť si to. Podľa nej deti nesmú stratiť kontakt s poéziou a benefitov, prečo by rodičia mali deťom básne čítať, je tak veľa, žeby sme sa mohli o nich zhovárať hoc aj do rána.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies