Kristína je mladá medička, veľmi mladá, ešte len spoznáva, aké to je byť lekárkou. Ešte len postupne odkrýva, čo všetko by dobrý lekár mal mať, že to nie sú len vedomosti, ale aj schopnosť komunikovať či trpezlivosť. Vyštudovala v Brne a v Čechách sa rozhodla aj zotrvať pri výkone povolania. Prečo si zvolila práve Českú republiku, to už prezradila ona sama v rozhovore.
Študovali ste medicínu v Čechách. Prečo nie na Slovensku?
Po každej stránke mi to pripadalo lepšie. Dokonca aj na pohľad. Stačilo, aby som videla budovu školy, kampus, vybavenie, ktoré sa tam nachádzalo. Ale nebolo to, samozrejme, len o vonkajších veciach. Svoju úlohu zohralo aj zoznámenie s učiteľmi a vnímanie ich prístupu. Zúčastnila som sa na dni otvorených dverí, bolo nám všetkým vysvetlené, aké budeme mať aj do budúcnosti možnosti. Navyše aj knižnica pôsobila úžasne. Na druhej strane, keď som videla lekársku fakultu v Bratislave, ktorá bola tiež v hre a premýšľala som medzi ňou a fakultou v Brne, nebolo to nič vábne. Budova sa pomaly rozpadáva. Keď som videla, ako tam padá omietka, vôbec ma to nelákalo. V Čechách je všetko profesionálnejšie a oni aj viac financií investujú do zdravotníctva, a to nielen čo sa týka škôl a výučby, ale aj čo sa týka nemocníc. Tiež som už vtedy uvažovala o Erasme a aj tu sa ukázalo, že v Brne mám oveľa lepšie a väčšie možnosti vycestovať niekam do zahraničia. Je tam viac príležitostí pre študentov, ako sa realizovať.
Predpokladám, že ste neboli jediná Slovenka v ročníku, však?
Celý ročník sa skladal z približne 250 študentov medicíny. Rozdeľoval sa však potom na menšie krúžky, kde nás bolo 20 až 25. No a v našom krúžku bolo viac Slovákov ako Čechov. Ak nie úplne polovica, tak takmer polovica zo všetkých študentov sú práve celkovo Slováci. V mojom krúžku bolo teda 12 Slovákov, pričom pochádzali z rôznych častí. Boli z Prešova, zo Sniny a podobne. Nitra, Trenčín, bolo ich veľa.
A vaši spolužiaci mali rovnaké dôvody ako vy, prečo si vybrali školu v Brne?
Áno. My všetci sme už premýšľali aj o budúcnosti. Čo s nami bude, keď absolvujeme celé štúdium, kde sa zamestnáme. Toto u nich aj u mňa tiež rozhodlo. Zhodli sme sa, že ak by sme sa aj nezamestnali v Čechách, tak sa určite chceme zamestnať v zahraničí, a nie sa vracať na Slovensko. Ide aj o to, že keď si dáte do životopisu, že ste študovali v Čechách, je to trochu iné. Aj pre samotných Čechov to má vyššiu hodnotu, čo potom absolventovi umožňuje ľahšie sa zamestnať. Rozhodujúce bolo aj to, že sme mali lepšie štipendiá. S vyučujúcimi sme sa mohli stretávať aj mimo vyučovacích hodín, mohli sme od nich dostávať vedomosti navyše aj napríklad formou doučovaní. Tiež je pre študentov dôležité, aj aké služby dostávajú v internáte. Dostávali sme tam jedlo za veľmi výhodné sumy, a nebolo hocijaké, ale kvalitné. Boli tam aj rôzne zľavy na pomôcky, ktoré sme potrebovali. Už som síce spomínala, že priestor kampusu je tam veľmi pekný, ale chcem len zdôrazniť, že pre študentov je to tiež kľúčové. Zoberte si, že v kampuse trávite najviac času, takže nie je jedno, aký ten kampus je. Mali sme tam všelijaké oddychové zóny, bola príležitosť zúčastniť sa športových aktivít.
Momentálne už rok pracujete v Čechách. Aká je tam práca?
V českej nemocnici sa mi veľmi páči. Vybrala som si dobrý odbor, ktorý mi naozaj sadol. Zvolila som si oftalmológiu a pracujem na očnej klinike. Lekári, ktorí sú našimi mentormi, dbajú o to, aby sme sa čo najviac naučili, aby sme mali priestor pýtať sa a aby sme boli zapojení do chodu na klinike. Nie je však ľahký ten prechod. Viete, v jeden deň ste študent a na ďalší ste už v nemocnici pri pacientoch. A okrem medicínskych záležitostí s nimi musíte riešiť aj iné veci. Je to ťažké, stále ste v kontakte s ľuďmi, a musíte sa venovať medziľudským vzťahom. Vo všeobecnosti však neľutujem výber profesie. Chcem byť lekárkou a vôbec nemám pocit, žeby som sa minula svojho cieľa.
Čo myslíte tým, že ako lekárka musíte riešiť aj iné problémy pacientov, nielen tie medicínske?
Častokrát to nie je s pacientmi len o tom, že im predpíšete lieky alebo naplánujete zákrok. Niekedy musíte riešiť aj to, že pacient nemá rodinu, nemá sa kam vrátiť alebo jeho rodina sa o neho nie je schopná postarať. Alebo keď má pacient viaceré ochorenia, tak je potrebné komunikovať aj s inými odbormi, čiže trebárs s onkológiou, s internistami, s chirurgiou... Musíte pacienta teda riešiť komplexne. Každý pacient je niečím iný a zvláštny. Niektorí hneď, pri prvom vysvetlení, pochopia, čo sa s nimi bude diať a akou chorobou trpia. Iným to musíte hovoriť doslova aj tisíckrát. Niektorí sú zasa agresívni, ďalší nespokojní. Niektorým sa zdá, že ste pre nich neurobili maximum, hoci vy viete, že ste naozaj maximum robili. Druhí sú takí, že by opustili nemocnicu okamžite a vy im musíte znovu a zas vysvetľovať, prečo ešte domov ísť nemôžu. Dovolím si tvrdiť, že je najťažšie práve toto, snažiť sa komunikovať na úrovni každého jedného pacienta.
Na Slovensku bola teraz veľká téma, že sa nedodržiavajú personálne normatívy, nakoľko lekárov je tu málo. Ako je to u vás?
Myslím, že v Čechách sú na to prísne pravidlá. Máme striktne daný počet hodín, ktoré môžeme odrobiť. Je to tak, že maximálne môžem slúžiť 24 hodín, ďalších 24 hodín už ale musím byť doma. Nikdy sa nestane, žeby po službe nenasledoval deň voľna. Keď sme mladší lekári, tak služby sa dokonca niekedy aj rozdeľujú. Čiže sme tam napríklad do siedmej hodiny večer a potom nás príde vystriedať starší lekár. Nie je to jedna služba, ale rozdelí sa ako keby na dve, na poobednú a nočnú. Tiež sa snažia prestriedať lekárov v službách, aby mal každý maximálne päť či šesť služieb v rámci mesiaca. Z mojej skúsenosti je to tak, že bývajú skôr štyri služby za mesiac.
Viem, že ste aj praxovali v slovenskej nemocnici. Aké to bolo?
Praxovala som na neurologickom oddelení v Trnave. Musím povedať, že je veľmi smutné, že vláda neinvestuje viac peňazí do zdravotníctva. Nemocnice nie sú v zlom stave, ale priam v škandalóznom. V Čechách som videla, že to funguje veľmi dynamicky. Nie každá nemocnica je tam nová, ale o to ani nejde. Aj staršie môžu byť funkčné. Keď sa niečo potrebuje na oddelení, tak o to požiadajú, oddelia sa peniaze z rozpočtu. Keď je treba nový počítač, niečo opraviť či vymaľovať, požiada sa o to a peniaze sa dostavia.
Takže vôbec neuvažujete o práci na Slovensku?
V danej politickej situácii určite nie. Po tejto kauze, ktorá bola nedávno, ako sa nevedeli dohodnúť s lekármi, som o tom presvedčená, že nie. Keď sa vyhlásilo, že lekárom by hrozilo väzenie v prípade nenastúpenia do práce, bola to posledná kvapka pre viacerých slovenských študentov v Čechách.
Spomínali ste Erasmus. Boli ste na takomto pobyte v Španielsku. Čo ste si tam všimli, aké rozdiely v zdravotníctve?
Áno, bola som konkrétne v Malage. Zdravotníctvo je tam veľmi špecializované, aj keď nájdu sa problémy, a dosť veľké s korupciou. Je aj v Malage vidieť, že niektoré budovy sú staršie, majú to náročné, lebo nie všetci majú moderné zariadenia. Na druhej strane bolo vidno, ako sa starajú o personál. V ambulantnej jednotke tam funguje práca inak, nie tak, ako to my poznáme, že doktor a sestrička. V Španielsku bol doktor sám. Sestrička pracovala sama, pričom mala na starosti administratívu. Celkovo ten koncept je úplne iný. V niečom je to lepšie, niektoré veci boli také, že to pre mňa predstavovalo nezvyk. Je to tam viac organizované. Každý má svoje miesto a pracuje samostatne. Lekári nezávisia na sestrách. Tým pádom sestrička nie je tak zaťažovaná. Vládne tam dobrá nálada, nakoľko Španieli sú všeobecne známi tým, že sú dobre naladení. Oni s pacientom žartujú, objímajú sa, vládne tam doslova rodinná atmosféra. Začínajú v nemocnici o deviatej ráno, na čo som vôbec nebola zvyknutá. Aj raňajky si dávajú o deviatej ráno, ešte pred začatím práce. My začíname prácu na klinike už o 6.30 ráno, takže to bola naozaj veľká zmena. Prišlo mi to, ako keby s tými pacientmi trávili skvelý čas. O 12.30 je už pre nich čas, kedy potrebujú ísť von. Idú sa naobedovať, majú prestávku, počas ktorej naberú nové sily. Potom, keď sa vrátia, pracujú do neskorého poobedia. Lekári sú tam viac oddýchnutí, bezprostrední. Režim je tam lepšie nastavený, aj keď začínajú neskôr a aj končia neskôr, ale prácu majú lepšie rozdelenú. My v Čechách aj na Slovensku sme takí zavalení prácou, oni tam nie. Oni si to porozdeľujú, a zatiaľ čo my sa snažíme stihnúť čo najviac, oni niečo stihnú, potom sa idú naobedovať a idú ďalej. Nikto na nich netlačí. Nemajú priameho nadriadeného, ktorý by im hovoril, že pracuj viac a rýchlejšie. Je to tam také, že čo stihneš, to urobíš. A ak to nestihneš, zajtra je tu ďalší deň. Zaujímavé je, že ani pacienti neboli nahnevaní alebo agresívni. Nepýtajú sa, prečo ste ich nezobrali skôr a ako je možné, že toľko čakajú. Jednoducho sedeli v čakárni a vzájomne sa spolu rozprávali.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies