Preplnená mailová schránka. Bolesť hlavy, hodiny, čo sa nie a nie zastaviť. Myšlienky, čo sa nie a nie utíšiť. Otázky ohľadom práce. Stihli sme všetko, čo sme stihnúť mali? Nezabudli sme na niečo?
Naše telo vníma veci jednoznačne, dáva najavo, že nutne chce oddych. Nabáda nás, aby sme sa uložili na mäkkú posteľ a jednoducho, možno len na niekoľko minút, zatvorili oči. Alebo aby sme miesto driemot vyskúšali prečítať dve-tri stránky z knihy, pustili si niečo dobré a iba tak boli. Bez povinností, bez náhlenia. Len tak, v tichu.
Vtom však, ako sa všetko upokojuje a zdá sa, ani čoby svet stíchol a dovolil nám spočinúť v jeho objatí, tentoraznežnom, a nie drsnom, niekto zazvoní. Naša známa, priateľka, suseda...
Niečo chcú, iba sa porozprávať. Trošku sa posťažovať, aký dnes bol ťažký deň a čo všetko museli riešiť. A tak, napriek únave a pôvodnému plánu, že zostaneme v samote a v ríši, kde povinnosti nie sú vládkyne, zmeníme smer a zhovárame sa. Lebo by predsa bolo sebecké nedvihnúť. Nebolo by správne vykašľať sa na druhého a myslieť na seba. Alebo nie?
Viacerí z nás žili alebo stále žijú v presvedčení, že ak chceme naplniť princíp z Biblie, že máme milovať blížnych a niesť bremená jedni druhých, potom to treba praktizovať za každú cenu. Niektorým z nás dlhšie trvalo, kým sme pochopili, ako to je a čo je nesprávne.
Najskôr začnime príkladom Pána Ježiša. Kým chodil na zemi, čítame, aké veľkolepé veci robil. Veď viete, rozmnoženie rýb a chlebov, premenenie vody na víno a podobne. Avšak v tom všetkom tiež čítame, že ráno odišiel sám na pusté miesto, aby sa rozprával so svojím nebeským otcom. Ešte raz zdôrazníme, že tam odišiel sám.
Zaiste aj v tom čase boli takí, ktorí by ocenili jeho prítomnosť, ale on potreboval byť osamote. Prečo? Sú tu dve príčiny.
Po prvé, lebo či sa nám to páči alebo nie, každý je stvorený tak, že potrebuje aj ticho, aj samotu. Potrebujeme niečo pre seba, niečo, do čoho nepustíme nikoho, len seba a Boha.
V tejto súvislosti nám nedá, aby sme nespomenuli príbeh kazateľky Joyce Meyer. Ako matka niekoľkých detí a manželka, mala sotvakedy čas venovať sa sebe a modlitbe. Nuž si to vymyslela po svojom. Keď túžila po samote a po okamihoch, kedy sa bude môcť nerušene modliť, zatvorila sa do kúpeľne. A oni všetci, deti aj manžel, už vedeli, čo to znamená. Že ju nemajú rušiť. Iste, možno to zo začiatku pôsobilo ťažko, možno sa s tým, najmä tí menší, museli vysporiadať. Ale neskôr pochopili, že pre matku, pre Joyce Meyer, je to nesmierne dôležité. A dokonca sa potom aj stávalo, že keď bola nervózna alebo mala inak pokrivenú náladu, hneď sa jej vypytovali, či už bola v kúpeľni, či bola osamote s Bohom.
Lebo tak to je. Nie je sebecké dopriať si chvíľu, naopak, je to zdravé.
No a keby prvý dôvod nestačil, tak tu máme aj druhý. Ak chceme byť blízki ľuďom, a niečo im zo seba dávať, tak musíme najskôr nasýtiť seba. Vezmime si opäť Joyce Meyer. Keď chcela byť dobrou matkou a manželkou a nedusiť všetko v sebe, musela si dopriať samotu a modlenie sa. Ak my chceme byť dobrými priateľmi a poslucháčmi, nepodarí sa nám to, ak svoju únavu budeme vždy tlmiť. Ak svoje potreby budeme vždy klásť na druhé miesto. Keď budeme vždy každému k dispozícii, len sebe nie.
A aby ste rozumeli, nehovoríme len o modlitbe. Nie je to len o tom, aj keď vieme, že modlitba je pre ľudské žitie priam kľúčová. Ale hovoríme všeobecne o tichu. O oddychu. O nesebeckom počine, vďaka ktorému budeme oddýchnutejší. Sústredenejší. A možno by ste neverili, ale aj láskavejší.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies