Naše myšlienky nerozhodujú o tom, čo je realita. Pozrime sa na to takto, že jeden človek si niečo myslí. Predpokladá, že je to správne. Ale niekto iný má zasa celkom odlišný pohľad na správnosť či nesprávnosť, takže by bolo potom ťažké určiť, kam sa postavila sladká pravda.
Pravdaže sú aj veci, čo sú všeobecne správne. Napríklad vieme, že správne by bolo, keby sme zdravo jedli, hýbali sa, málo, prípadne vôbec sa nestresovali a vyhýbali sa cigaretám. Lenže tie ostatné, tie by sa mali formovať. Mali by sme dovoliť pravde, nech prenikne všade, nech nás celých obkľúči, od hlavy až po päty. Lebo, ako to budeme vidieť aj v príbehu, môže nás potom mrzieť, že sme to neurobili skôr.
Slobodná matka to veru nemá ľahké. Nikdy ani nemala, to je jasné. Niečo sa zmenilo, lebo kedysi bolo neprípustné, aby bola slobodná matka slobodná a považovalo sa to za zahanbujúce pre celú rodinu. Preto sa rodičia boli schopní zriecť svojich dcér, ak, takpovediac, zblúdili z cesty a odovzdali svoje telá mládencom, čo si ich potom odmietli vziať.
Dnes už je to ľahšie, nečudujeme sa, keď spoznáme ženu, čo má dieťa, ale nie muža.
No tie bremená, čo musí niesť. Tie starosti, ktorými sa musí zapodievať.
Tak to bolo aj v prípade Kláry, ktorá ako slobodná matka vychovávala dokonca dve deti. Obe už boli trošku staršie. Nie tak, aby sa mohli považovať za dospelých, ale ani nie tak, aby ich musela každú sekundu kontrolovať, či si neodreli koleno či neskúšali nebezpečenstvá v kuchyni. Bála sa o ne, lebo sa zrazu správali ako problémové. Nuž ale pravdou je, ako si to aj sama priznáva, že by sa o ne bála, aj keby problémovými neboli.
Vtedy sa skontaktovala so skupinou kresťanov. Tí sa pravidelne schádzali na modlitebných stretnutiach, kde sa spoločne modlili. Za cirkev a také tie všeobecné veci, ale aj za osobné potreby. Tak povedala aj ona. Prosila, nech sa modlia za jej deti. Jej deti, jej deti, jej deti. Stále len to, nikdy nič iné.
Až v jeden večer za ňou prišiel muž z tej skupinky a povedal jej, aj na tebe záleží. Zaskočilo ju to. Aj na tebe záleží, opäť to zopakoval. Naliehavo.
A viete čo? Možno to bude neuveriteľné, ba dokonca smiešne, ale keď to takto niekto vyslovil nahlas, tak si uvedomila, že kdesi vo vnútri verila, že na nej nezáleží. Ako keby si myslela, že ak by sa modlila aj za seba, tak by tým dala deti na druhé miesto. Pritom to takto nie je, lebo Božie slovo nás vyzýva, aby sme my, my osobne, každý zvlášť, prednášali svoje žiadosti Bohu. Čokoľvek to je. Dobré, zlé, neutrálne.
Moja skúsenosť je podobná. Tiež som si dlho myslela, žeby bolo nesprávne, vlastne sebecké, ak by som sa modlila sama za seba. Dnes už sa len pousmejem, lebo viem svoje. Och, aké je len úžasné, keď aj v rámci dňa, v myšlienkach zavolám na Boha a o čosi Ho poprosím. Ak mám zdravotné problémy a musím ešte pracovať, tak Ho prosím, nech mi je lepšie. Ak nie som schopná sa sústrediť, modlím sa, nech mi pomôže, aby som bola sústredená. Niekedy stačia také výkriky do ticha. Nevravím, že tie nám nahradia plnohodnotné modlitebné chvíle, ale všetci dobre vieme, že počas dňa, keď pracujeme, nemôžeme si dovoliť modliť sa pridlho. A keď len tak zakričíme, v mysli, keď len jednou-dvoma vetami vyjadríme, ako Boha potrebujeme, deje sa niečo dobré. A On sa k tomu priznáva, lebo takdávame najavo, ako si Jeho prítomnosť ceníme.
Ak by ste náhodou netušili, za čo konkrétne sa máte za seba modliť, prinášam vám jeden verš napísaný apoštolom Pavlom. Ten vám pomôže, lebo ak sa budeme toto modliť, tak náš život dostane inú chuť, vôňu i farbu. Všetko bude iné.
„Preto aj my odo dňa, keď sme to počuli, neprestávame sa za vás modliť a prosiť, aby ste boli naplnení poznaním jeho vôle vo všetkej múdrosti a duchovnej chápavosti.“
Takže ako má znieť naša modlitba?
Bože, naplň ma poznaním tvojej vôle, nech viem, kam mám ísť. Čo mám robiť. Ktorí ľudia ma majú sprevádzať na mojej ceste. Čomu sa mám vyhýbať.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies