Ach, tie emócie! Zdá sa, že muži ich majú primálo, ženy priveľa a že občas cítime všetko len negatívne. Ako je to naozaj?

Emócie sú fascinujúce, zaoberajú sa nimi psychológovia a aj vedci, skúmajú a skúmajú, prichádzajú s novými teóriami, a preto je i pre nás, neodborníkov v tomto smere, prospešné, ak si čo-to o nich povieme, lebo veď sme sa s nimi narodili, žijeme a aj s nimi zomrieme. Tak prečo im nevenovať čas aj v premýšľaní a zisťovaní zaujímavých skutočností?

Osem základných

Zdá sa nám, že emócií je viac ako hviezd na oblohe, lebo len v priebehu niekoľkých sekúnd sme schopní vnímať ich, striedajú sa, jedna po druhej skáču a my by sme nevedeli spočítať, koľko sme cítili v rámci dňa, ani keby sme veľmi chceli. Pravdou však je, že podľa jednej z teórií existuje len osem základných emócií, pričom tie ostatné sú len akousi kombináciou dvoch alebo aj viacerých.

Tak ktoréže to sú?

Patrí sem radosť, smútok, strach, prekvapenie, znechutenie, hnev, očakávanie a dôvera.

Sú neutrálne

Ďalšou lžou, ktorú sme si tak akosi pretvorili na pravdu, je skutočnosť, že emócie sú dobré alebo zlé, veď už deti sa učia, aké je pekné usmievať sa šťastím a aké je hrozitánske mračiť sa pre smútok. Je to však celkom inak, pretože emócie nie sú ani pozitívne, ba ani negatívne, sú celkom neutrálne.

Pozrime sa, napríklad, na radosť a smútok, tieto dve nám pripadajú také rozdielne, a pritom jedna bez druhej by neexistovali. Ak má človek radosť, vyjadruje tým, že niečo získal, niečo, na čom mu záleží, a keď je, naopak, smutný, znamená to, že čosi stratil, čosi dôležité, čo pre neho malo hodnotu. Sú to teda dve strany jednej mince, a keby sme nepoznali smútok, nepoznali by sme ani radosť, keby sme neplakali, ani by sme sa nedokázali zasmiať.

Okrem toho, každá emócia má účel, odovzdáva správu a má nám slúžiť, niekam nás posunúť. Ak sme nahnevaní, dostávame posolstvo, že pred nami stojí prekážka, a keď ju chceme zdolať, musíme si poradiť, teda v konečnom dôsledku nás to má motivovať, a nie zastaviť. Má nám to dať silu a urobiť z nás odolnejších jedincov, takých, čo sa nenechajú zastaviť ani desaťhlavým drakom.

Sú nákazlivé

Sme ľudia stvorení tak, aby sme žili vo vzájomnej blízkosti, či sa nám to páči alebo nie. Našou úlohou a koniec koncov i výsadou, je vzájomne sa prepájať, vytvárať vzťahy a spomienky. Práve preto sa stáva, že emócie sú nákazlivé, sú ako vírus, ktorý sa šíri a šíri, sadá si z jednej tváre na druhú. Len o tom skúste popremýšľať, či sa vám nevybavia zážitky, keď ste boli v spoločnosti, kde sa všetci smiali a vy, hoci ste si to neuvedomovali, ste jednoducho tiež prepadli sile okamihu a rozosmiali ste sa tak, až brucho rozbolelo a svet sa javil sladký a ľahký.

Hnev

Pokiaľ sa dlho hneváme a nijako sa nesnažíme ovládať to či sa inak oslobodiť, naše telá môžu zareagovať a na nás sa nalepí choroba. Hnev ničí imunitný systém a zvyšuje riziko, že budeme mať problémy so srdcom, ktoré sa môžu skončiť zle-nedobre, až tak, že nás postihne infarkt.

Zlé spomienky

Pokiaľ máme zlé spomienky, také, ktoré nás zabolia a ničia nám náladu, snívanie nám pomôže znižovať ich vplyv na žitie. Keď totiž spíme, náš mozog stále pracuje, a len čo natrafí na nepeknú spomienku, vytvorí si k nej nejaké logické rozriešenie, nejaký záver. My vtedy nie sme bdelí, takže nemáme možnosť mu protirečiť, a tak je naším priateľom, ktorý nás zbavuje škodlivín.

Sú rozdielne

Emócia sa líši od pocitu, rovnako ako je rozdielna než nálada, hoci by sme boli odprisahali, že sú to synonymá.

Emócie sú na počiatku, prechádzajú po tele a sú rýchle, veľmi rýchle, a len čo sme ich ochotní prijať, nastupujú pocity. Pocit je niečo, čo cítime, trvá dlhšie a je kombináciou niekoľkých emócií.

No a nálada, tá trvá najdlhšie, môžu to byť minúty, hodiny, ale pokojne aj celé dni, čo sme v určitom rozpoložení.

Muži a ženy

Ženy by sa šli niekedy aj pretrhnúť od zlosti, lebo občas to tak pôsobí, že zatiaľ čo nežnejšie pohlavia cítia všetko, muži ostávajú chladní, ako keby nič nevnímali, ako keby na nich nič nemalo dosah. Toto je však vynikajúca správa pre každú z nás, pretože, áno, muži disponujú emóciami a dokonca rovnakým množstvom ako my, len v ich prípade sa odlišnosť prejavuje v spôsobe, akým to ukazujú. Kým my zo seba dávame von takmer všetko, oni svoje citové záležitosti skôr uchovávajú neviditeľne a nevedia až tak reagovať, teda nie dostatočne intenzívne v porovnaní s nami.