Ako veľmi bolí premárnená príležitosť. Pravdaže, nie vtedy, keď sa ju rozhodneme premárniť, lebo práve vtedy máme miliardu výhovoriek, ktorými svoje konanie ospravedlňujeme. Že sa príliš bojíme, že to nevyjde, že nás vysmejú, že nie sme dosť dobrí, dostatočne mladí alebo, naopak, dosť starí. Keď sa to potom všetko zráta, sčíta a vynásobí, jednoznačne sme to museli urobiť, lebo emócie nám to prikazovali.
Ale čo potom? Keď všetko stíchne, naše srdce sa mierne upokojí a rozum je opäť v prevahe, čo potom s tým, čo zostane? Lebo nastúpi bolesť, zahanbenie a ľútosť. A ešte horšie vedomie, že pravdepodobne rovnakú príležitosť už nedostaneme.
V Biblii
Blíži sa Veľká noc, čo znamená, že si budeme pripomínať obeť Ježiša ako Božieho syna. V zástupe mal veľa ľudí, lebo žil tak, ako nikto iný nežil. Robil to, čo nikto iný nerobil a hovoril spôsobom, akým nikto pred ním nehovoril. Ženy a aj muži opúšťali svoje domovy, len aby mohli byť blízko neho, len aby na nich dopadla aspoň štvrtina kvapôčky tej atmosféry, ktorú so sebou prinášal.
Ale boli aj iní, napríklad takí farizeji. Učení podľa zákona, najvyšší v náboženskej hierarchii. Ľud ich obdivoval, ale potom prišiel Ježiš a celá krajina bola hore nohami. A oni, namiesto toho, aby sa zamysleli, namiesto toho, aby pristúpili k nemu tiež a nechali sa formovať, robili opačne. Burcovali proti nemu, ohovárali a napokon sa postarali aj o ukrižovanie. Ako by ste to nazvali? Ja tomu vravím premárnená príležitosť.
Keď nevideli, koho pred sebou majú, keď nedovolili, aby ich to strhlo a zmenilo žitie. Keď mali tisíce výhovoriek.
Alebo taký Judáš. Jeho osud je o čosi iný, ešte tragickejší. Ako jeden z dvanástich učeníkov mal k Ježišovi najbližšie. Sedával pri ňom, spoločne jedávali, ale niečo v jeho vnútri ho nabádalo k zrade. Zapredal ho za tridsať strieborných, lebo si myslel, že keď to urobí, potom prinúti Ježiša, aby bol tým, kým, aspoň podľa jeho predstáv, byť mal. Že bude kráľom aj vojensky, že zastaví Rimanov. Nestalo sa však a Judáš pochopil neskôr, čo spôsobil, nuž horko zaplakal. So svojou vinou si nevládal poradiť, a tak spravil niečo, k čomu by sa človek jakživ uchýliť nemal. Vzal si život. Premárnil príležitosť.
Ešte roky mohol žiť, ešte roky mal na to, aby svoj charakter pripodobnil tomu Ježišovmu. Ešte mohol využiť milosť a žiadať o odpustenie. Ešte sa jeho pričinením toľko mohlo zmeniť. Všetko premárnil. Ach, koľké nešťastie.
V živote to tak býva tiež
Nielen v Biblii, ale aj vo svete, ktorý dôverne poznáme, všade znie pieseň premárnených príležitostí. Je clivá, plačlivá, skoro až pohrebná.
Jedna žena, kresťanka už dlho, sedela raz v čakárni. Myšlienkami blúdila kade-tade, skoro by až zaspala, keby...
„Prepáčte,“ oslovil ju znenazdajky ženský hlas. Pozdvihla hlavu a všimla si, že sa iná čakajúca s ňou snaží nadviazať rozhovor.
„Áno?“ hlesla neisto.
Btom žena spustila. Najskôr otázky smerovali k všednostiam. Aké problémy zdravotného charakteru má, či je spokojná so svojou lekárkou, lebo ona chodí k tej istej a spokojná nie je. A potom nabrali osobnejší tón. Lebo ona má depresie a už si nevie dať rady. Nevie, na koho sa má obrátiť, a tak sa spýtala, či náhodou nepozná lekára, čo by jej uľavil.
„Je mi ľúto, nie,“ odvetila žena-kresťanka a naozaj jej bolo ľúto. Na jazyku ju však svrbeli iné slová. Lebo aj ona zažila podobné, mučili ju úzkosti a chcela jej povedať, akú útechu našla. Chcela jej povedať o Bohu, ktorý ju uzdravil a dodať jej nádej, aby sa nevzdávala. Nepovedala však nič z toho. Napokon sa rozlúčili, každá sa vybrala po svojom. Len tá premárnená príležitosť ju tlačila viac ako desať veľkých kameňov v topánke. Sľúbila si, že nabudúce také čosi nedopustí, že využije príležitosti. Lebo premárnená príležitosť naozaj bolí. Veľmi.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies