Ak niečo máš, tvár sa, že to nemáš

Človeka už nepoteší len tak hocičo. Väčšinou mu v tom bráni vedomie, že deň má stále 24 hodín, práca je vždy rovnaká a ani pomery v rodine a krajine sa nijako obzvlášť nemenia. Ak ale chýba radosť, taká naozajstná, prúdiaca zo srdca, smerujúca až na tvár a pokračujúca ako reťaz z jednej duše do druhej, stáva sa niečo nie príliš dobré. Z nedostatku radosti sa prechádza k presvedčeniu, že je všetko samozrejmé a odtiaľ je len malilinký krôčik k lipnutiu.

Po prebudení sa je zrejmé, že život bude vyhrávať tú istú melódiu, ktorá z neho vychádzala aj predtým, tak sa to aspoň očakáva a nepremýšľa sa nad tým, že to tak byť nemusí. Ale čo ak sa zdanlivo neotrasiteľná istota zrúti a neostane po nej ani zrniečko prachu, ani malá bodka, o ktorú by sa dalo ako-tak oprieť?

Lipnutie má tri stupne
Prvý stupeň sa dosiahne, ak sa človek naviaže na kúpu niečoho nového. Robí tak nie preto, aby ho to potešilo a aby si spríjemnil zisk z dobre vykonanej práce, vedie ho k tomu pocit nutnosti. Ak si to nekúpim, nebudem mať nič. Ak nebudem mať niečo nové, potom som nikto. A ak nič neznamenám, prečo tu potom som?

Druhý stupeň sa čoraz viac dosahuje bez toho, aby to niekto vnímal ako čosi škodlivé. Naopak, spoločnosť sa k tomu povzbudzuje, motivuje sa a burcuje k vzájomnej súťaživosti. Je to lipnutie na úspechu. Ak nebudem robiť to, čomu sa venujem teraz, kým potom budem? Je to dosiaľ neobjavená hodnota, dosiaľ nepochopená pravda, že výnimočnosť je vdýchnutá Bohom a je nezávislá na výške, do akej sa preniesla kariéra.

Tretí stupeň je azda najviac sprevádzaný ranou. „Mala som takého dobrého manžela. Ach, bol to najlepší muž, akého som kedy poznala," počula som raz rozprávať jednu ženu. Sedela na lavičke, počúvala kresťanské pesničky, ktoré sa ozývali z pódia na námestí, ale ich význam jej unikal. „Viete, môj muž," pokračovala, „zomrel pred 40 rokmi. Boli sme spolu krátko. Ja odvtedy nemôžem nič robiť. Nerozumiem, prečo mi ho Boh zobral." Žena premárnila takmer polovicu života a pravdepodobne sa bude i naďalej strácať v sebaľútosti, kým nepochopí, na čom skutočne záleží.

Čas je krátky
„Tí, čo plačú, akoby neplakali, tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali, tí, čo kupujú, akoby nič nemali a tí, čo užívajú svet, akoby neužívali, lebo terajšia podoba sveta sa míňa," píše apoštol Pavol a ja s ním súhlasím. Nie, Boh nemá v úmysle zakázať človeku milovať, smiať sa, dopriať si niečo pekné a hádzať sa do rieky každého dňa. Naopak, rád vidí, ak je v očiach iskra, ak je starosť ľahká ako pierko a život sladší ako víno. Tajomstvo tkvie v tom, že upriamenie zraku na Boha, pomáha uvedomovať si jedinú a naozajstnú skutočnosť. Iba On, tvorca všetkého, je nemenný, jeho princípy sú pevné ako skala a láska je to najsilnejšie, čo sa dá zažiť.

Nech sa nová vec kupuje s vedomím, že to najkrajšie sa beztak nevyplatí peniazmi, nech sa postupuje v práci a rozširuje sa talent s poznaním, že hodnota jedného ľudského tvora sa nedá vyvážiť, a nech sa preukazuje úcta a láska k blízkemu s vyrytou pravdou, že mať ho blízko seba je dar a to nesmierne vzácny. Boh sa potom skloní a priženie svoju priazeň.