Aj vás trápi táto rafinovaná, zákerná diagnóza? Perfekcionizmus sa na prvý pohľad vie vydávať za niečo ušľachtilé, cnostné, žiadúce. Veď iba chcem robiť veci čo najlepšie, čo je na tom zlé?
Nemýľte sa. Snaha robiť veci stále lepšie a lepšie, zdokonaľovať sa, učiť sa, rásť, obrusovať svoje zručnosti, talenty, schopnosti – to sa volá túžba po excelentnosti.
Perfekcionizmus je iný oriešok. Je to choré nutkanie neustále vyhľadávať chybičky v procese rastu, a navyše si tieto chyby a nedokonalosti neustále vyčítať, preháňať, súdiť sa za ne a svojím spôsobom sa ich aj báť. Až tak, že nás perfekcionizmus v nás vlastne paralyzuje a odradí od ďalšej činnosti, pokusov, tvorby.
Perfekcionizmus sa často rodí v prostredí, kde bolo dieťa tvrdo kritizované a odsudzované za akúkoľvek nedokonalosť či spontánnu odchýlku, kde mu neboli dovolené chyby a bolo mu naznačené, že bude ľúbené, keď bude „dostatočne dobré“.
Odtiaľ si berieme deštrukčné presvedčenie, že sme hodni lásky a prijatia a zaslúžime si veci tvoriť a prezentovať pred svetom iba vtedy, keď sú na sto, a viac percent dokonalé.
Háčik je však v tom, že dokonalosť je len ideál, ku ktorému síce máme snahu neustále sa približovať, no stále zostáva iba ideálom, teóriou. A my sa musíme naučiť prijať to. Prijať svoje chyby, rast, nedokonalosti, cez ktoré sa stávame silnejší, učíme.
Julie Cameronová vo svojej knižke Umelcova cesta dokonca tvrdí, že „na to, aby sme mohli robiť veci dobre, ich najprv musíme robiť zle.“ Inými slovami, ak si nedovolíme v procese učenia robiť niečo aj chybne, ak sami seba hatáme, vyčítame si a trestáme pri najmenšom zakopnutí či odchýlke, nemôžeme napredovať. Nikam nejdeme, nevyvíjame sa, nesmerujeme.
Stojíme na mieste a bojíme sa svojich chýb. Táto choroba veľmi postihuje najmä umelcov a tvorivých ľudí, pretože v ich prípade ide o subjektívnu tvorbu, výsledky a hodnotenie a teda zvádza to ešte skôr čokoľvek odsúdiť ako nedokonalé, nie dosť dobré.
Tak behajú po svete tisícky spisovateľov, maliarov, hudobníkov, ktorí prestali tvoriť a zamkli doma do šuplíkov svoje diela, ktoré sa mohli dotknúť duše niekoho iného, len preto, že ich odsúdili ako „nie dokonalé“...
Takto perfekcionista dokáže zamknúť a uväzniť hocijakú časť svojho života, nielen umeleckú tvorbu. S tieňom perfekcionizmu sa brzdíme, oberáme o radosť, naše životy, kroky aj činy sú ťažkopádne, ochudobnené o voľnosť, spontánnosť, našu autentickosť, ktorú svet potrebuje.
Perfekcionista sa celkovo cíti v živote menej šťastný, radostný, spokojný, môže byť dokonca viac unavený, nemá také uspokojivé vzťahy, úspechy v robote, tvorbe, podnikaní. Môže mať tiež častejšie úzkosti a depresie, či pociťovať hnev.
Prečo to teda robíme? Odpoveď je jednoduchá, na začiatku je strach. Strach, že nebudeme prijatí. Že budeme vysmiati. Že nás odmietnu. Odsúdia. Skritizujú. A to len zosilní naše ukrývané pocity menejcennosti, nehodnosti, traumy z toho, že nie sme dosť dobrí.
To sa ľahko povie a diagnostikuje. Ako však týmto pocitom strachu čeliť?
1. Najprv je dobré vôbec si ich uvedomiť a pomenovať. Pochopiť, odkiaľ pramenia a uznať, že sú len neopodstatnenými a iracionálnymi klamstvami, ktoré mi chcú brzdiť a ruinovať život.
2. Prekonať perfekcionizmus sa však skôr či neskôr bude dať len tak, že veci jednoducho začnete robiť! Ak máte v sebe túžbu písať, robte to a nesúďte sa za každý riadok! Nepristupujte k vašim prvým pokusom tak, ako keby museli získať Nobelovu cenu za literatúru. Pochváľte sa za odvahu, odhodlanie, trpezlivosť, snahu, že vôbec píšete.
3. Až potom, keď budete mať vyjasnený tento postoj, že nemáte svoju tvorbu súdiť, ale jednoducho tvoriť a hľadať ten správny prameň, až kým to nebude ono, až vtedy oslovte aj ďalších ľudí s radou o ich názor. No ani vtedy, ak vám vyslovia kritiku, neberte to ako znamenie, že máte prestať, ale naopak, ako pomoc v ďalšom nasmerovaní.
4. Pri boji s perfekcionizmom si dávajte pozor na to, aké slová sami voči sebe vyslovujete. Prestaňme s výrazmi typu: „Som nemožná! To je hrozné! Skazil som to! Nie som v tom dobrý...“ Naopak, osvojujte si slová podpory a chvály voči sebe: „Dobrý pokus... Toto sa mi na tom páči... Super, že som vôbec začal... Toto je moja silná stránka...“
5. Zamilujte si každý svoj nedokonale zaspievaný tón, kostrbatý riadok, akýkoľvek pokus o výtvor. Oceňte na sebe to, že niečo robíte, že nasledujete svoju túžbu tvoriť, pokúšať sa, zlepšovať sa! Každé úsilie je hodne ocenenia a vy sa naučte milovať ako svoje dieťa každú nedokonalosť na sebe.
6. Neporovnávajte sa! Ak máte chorobu sledovať ľudí na sociálnych sieťach a vyčítať si, prečo vy nie ste ešte tam, kde oni, prečo ste o toľko horší a neschopnejší, prestaňte s tým! Ak neviete odolať porovnávaniu, dajte si internetovú diétu a radšej hľadajte vlastnú výnimočnosť, vlastné silné a originálne stránky, vlastný štýl – v tom napokon aj budete úspešní.
7. ...a napokon – stanovte si vo svojom úsilí realistické ciele. Ak začínate písať, je jasné, že chcieť do mesiaca „vyrobiť“ bestseller je nezdravý cieľ. Ak začínate podnikať, zabudnite na to, že do dvoch mesiacov budete milionár. Tešte sa z každého ďalšieho kroku, oslavujte sami so sebou každý drobný úspech, učte sa v tomto nádhernom procese prijímať seba, svoje osobitosti, rast a cestu k ďalším zážitkom a možnostiam, o ktoré vás chcel perfekcionizmus obrať.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies