Ako sa nám „popsulo“ Turecko. Dnes chváli teroristov, sedí nie na dvoch, ale na troch stoličkách a EÚ ho už nechce (komentár Iva Samsona)

Videné politicky, dnešné Turecko je jedna bývalá a skrachovaná svetová veľmoc. Takých nájdeme v našom okolí viac. Turecko disponuje po armáde USA druhým najväčším vojskom v rámci NATO, podľa odhadu ide o pol milióna vojakov schopných okamžitého nasadenia. Je stále aj jedným z piatich štátov NATO, ktoré sú súčasťou politiky zdieľania jadrových zbraní spolu s Belgickom, Holandskom, Nemeckom a Talianskom. Paráda, aspoň zvonka to tak vyzerá.

Prečo EÚ „vykoplo“ Turecko z integračného procesu

Turecko, nazývané už dávno predtým „chorý muž Európy“, po rozpade svojho impéria po prvej svetovej vojne nezačalo zle. Ako posledný islamský kalifát sa sekularizovalo a odchýlilo sa tak od radikálneho islamu. Po druhej svetovej ho v roku 1952 spolu s Gréckom prijali do Severoatlantickej aliancie a s orientáciou tohto štátu to vyzeralo veľmi povzbudivo. NATO, na rozdiel od EÚ, je výsostne pragmatická organizácia a „deficity“ v oblasti ľudských práv nezohľadňuje tak prísne ako EÚ.

Turecko po vstupe do NATO (1952) napredovalo európskym smerom. Stalo sa v roku 1963 pridruženým členom EHS (Európske hospodárske spoločenstvo, neskôr EÚ), v roku 1987 požiadalo o vstup do tejto organizácie, v rokoch 1992 až 2011 bolo dokonca asociovaným členom nepodarku zvaného Západoeurópska únia. Z európskeho pohľadu s Tureckom vyzeralo „OK“.

V roku 1999 (Helsinský samit), ho EÚ pasovalo na kandidáta plného členstva, podobne ako Slovenskú republiku a iných „východniarov“. Priame rokovania EÚ s Tureckom sa začali v roku 2005 a začalo sa vzájomné trápenie. Z 35 kapitol, (tzv. acquis communautaire), ktoré bolo potrebné bezpodmienečne splniť, aby ste sa dostali do EÚ, bolo Turecko v nasledujúcom desaťročí (do roku 2016) schopné uzavrieť iba jednu. Medzitým ho všetci „východniari“, ktorí podali žiadosť o vstup do EÚ, predbehli.

Prečo? Turecko je európska krajina (hoci zaberá cca 7% európskeho územia) a môže sa tak stať členom EÚ, ibaže hlavné výhrady zo strany Únie sa týkali porušovania ľudských práv, vzťahu ku kurdskej menšine a nedostatkov v oblasti právneho štátu vôbec. Turecko pri úsilí o vstup do EÚ neprešlo ani tým najhrubším sitom a v roku 2019 Európsky parlament odhlasoval pozastavenie (nie zrušenie!) prístupových rokovaní. Lenže Turecko už medzitým nabralo nie islamský, ale počas svojho trvajúceho prezidenta Erdogana jednoznačne islamistický smer. A to je veľký rozdiel. Málokto dnes ešte verí, že sa Turecko stane plnoprávnym členom EÚ. Vlastne si to v členských krajinách EÚ otvorene (Nemecko, Francúzsko), alebo skryte nepraje takmer nikto.„Európsky sen“ Turecka je už„pasé“, do Únie v dnešnej (akokoľvek rozháranej podobe) sa nedostane. Na rozdiel odNATO je EÚ trochu exkluzívnejší klub a zdá sa, že Turecko pochopilo, že jeho úloha spočíva inde.

Turecko prvýkrát prejavilo záujem o prihlásenie do EÚ v apríli 1987, ale za oficiálneho kandidáta bolo vyhlásené až v roku 1999.

Zdroj: Euronews / AP2006 / Osman Orsal

Galiba vládnuceho muža Turecka číslo jedna na obraze kandidátskych krajín EÚ

Turecký prezident R. Erdogan (inak skvelý rečník a ešte lepší demagóg) reagoval na uverejnené správy o zabití troch synov najvyššieho palestínskeho (gazanského) vodcu Izmaila Hanijeha (možno aj Hanyeha, prepisy z arabčiny do latinky sú rôzne), veľmi zaujímavo. „Elimináciu“ troch synov gazanského miliardára, ktorý žije v Katare a na bitúnky s izraelskými vojakmi radšej posiela svoje deti ako seba samého, zverejnili najprv izraelské médiá, potom TV al Džazíra a nečakane rýchlo sa k udalosti vyjadril aj I. Haníja. Inak, ako zrejme správne uvádza Al Džazíra, všetci traja synovia (Hazem, Amir a Muhammad) boli členovia Hamasu. Organizácie, ktorú považujú za teroristickú EÚ, USA aj členské krajiny NATO – okrem Turecka. Jeden zo synov sa dokonca mal podieľať na masakre zo 7. októbra 2023, resp. na odvlečení a potom zadržiavaní rukojemníkov v Pásme Gazy.

Máme tu dve zaznamenané reakcie na„elemináciu“, Izraelčania niekedy hovoria o „neutralizácii“ troch teroristov. Jedna odozva prišla od otca troch synov svojich trinástich detí, Izmaila Hanijeha. Za smrť svojich potomkov je vďačný Alláhovi (zdroj Al Džazíra), pretože z jeho synov urobil mučeníkov. Tu v Európe by sme to nazvali kult smrti, ale musíme sa pozastaviť nad tým, prečo gazanský multimiliardár a šéf gazanského politbyra nie je židovskému štátu vďačný za to, že jeho synom pomohol tak rýchlo dostať sa do neba? Nemusí byť zrovna až to siedme, ale na to najvyššie poschodie by vlastne mal umiestniť „sionistov“. Veď jeho deťom nesmierne pomohli.

Druhá pozoruhodná reakcia prišla z prezidentskej kancelárie v Ankare. Prezident Tureckej republiky, R. Erdogan, štátu, ktorý je členom NATO a stále ešte kandidátom na vstup do EÚ, sa k incidentu vyjadril tak, že na diaľku vyjadril sústrasť Hanijovi a uistil ho, že „Izrael zaplatí za vraždu jeho troch synov“. Uf! Turecko vlastne sedí nie na dvoch-troch stoličkách, ale hneď prinajmenšom na štyroch. Udržiava relatívne dobré vzťahy s Ruskom (ale má v rukách úžiny Bospor a Dardanely, cez ktoré Rusov nepúšťa), je súčasťou NATO a stále ešte kandidátom na vstup do EÚ, paktuje sa diplomaticky s Hamasom.